Ako môžu súvisieť život, smrť, večnosť a príroda? Aké prvky nachádzajúce sa v koncepte prírodných cintorínov môžu byť súčasťou integrálnej ekológie? Je smrť dostatočne využitou pastoračnou príležitosťou? Čo je tým, čo večnému životu pomáha, a čím zas život ničíme?

Najväčší problém konvenčného pohrebníctva možno nie je až tak ten ekologický, ako skôr tolerovanie materializmu až do takých rozmerov, že ohrozuje zvnútornenie človeka a upriamenie sa na večný život.
Jedna pani, ktorá sa roky venovala paliatívnej starostlivosti, robila výskum, prečo je táto starostlivosť o zmierenie človeka so smrťou i so Životom často odmietaná príbuznými zomierajúcich. Zistila, že mnoho príbuzných odmietlo paliatívnu starostlivosť z dôvodu „nedostatku financií“. Zároveň v tom istom čase už mali našetrené tisíce na pohreb pre svojho ešte žijúceho príbuzného. Uprednostnili starostlivosť o mŕtve telo pred vnútorným zmierením živého človeka so smrťou, s ľuďmi a s Bohom.
Pozostalí, prirodzene, túžia prejaviť svoju lásku a úctu zosnulému, no tieto skutky sa veľmi obmedzujú na materiálnu rovinu (pomník, výzdoba, oblečenie, smútok), a niekedy opomínajú duchovnú rovinu a kresťanskú vieru. Navyše, z prehnanej výzdoby cintorínov vzniká veľké množstvo odpadu, jeho likvidáciou sa znečisťuje životné prostredie, mrháme prírodnými i finančnými zdrojmi a konečný efekt týchto zvyklostí je gýčovitý, neestetický, ba priam materialistický.

Inšpiruje ma, ako aj mnohí neveriaci či pochybujúci vedia prežiť pohreb s nádejou a sústredením sa na dobré spomienky a videnie dobra v pozostalom, so snahou eliminovať materiálno (napr. na ekologických cintorínoch). Veď je to zdravý sedliacky rozum, ktorý hovorí, že zosnulému už nič materiálne nepomôže, iba duchovné! O čo viac by mali byť aj kresťanské pohreby takéto? S nádejou a so skutkami tomu zodpovedajúcimi? My, kresťania predsa poznáme privilegované a jediné pravé prostriedky, ako účinne pomôcť zosnulým. Sú to: modlitba, sviatosti, vylúčenie náklonnosti k hriechu, odpustky, viera, láska a nádej. Načo potom slúžia všetky tie materiálne „ozdoby“, ktoré zosnulému nepomôžu, zbytočne mrháme zdrojmi (finančnými, prírodnými a pod.) a navyše tým škodíme prírode, znečisťujeme prostredie?! Skutočne tým iba „nevinne“ vyjadrujeme úctu zosnulému? A čo ak nás tieto materiálne „kultúrne zvyklosti“ oddiaľujú od skutočného duchovného prežívania pohrebu?

Sledujte online webinár Dušičky VIAC s Bohom a s prírodou.
(Pre sledovanie kliknite na obrázok.)

Zároveň vidím pohreby ako nie vždy využitú pastoračnú príležitosť, kedy sú pozostalí scitlivení na otázky života, smrti a večnosti. Pýtajú sa, ako to s tým životom vlastne je… Práve tu by mala byť dôsledne vysvetlená kresťanská nádej spočívajúca v Kristovom zmŕtvychvstaní.
Ešte jeden aspekt: mladí (a na moje prekvapenie) i starí ľudia sa počas života takmer vôbec nezamýšľajú nad smrťou, až kým sa s ňou nestretnú pri smrti blízkeho či svojej. Takto ich prekvapí. Aj my kresťania často zabúdame na večný život, ktorý má byť zdrojom našej nádeje i našou túžbou. Treba v tejto silno konzumnej a materialistickej spoločnosti začať viac hovoriť o smrti ako o možnom radostnom prechode do večnosti.

Keď premýšľam o ekologických cintorínoch, ktoré sú akoby minimalistickým riešením, ktoré privádza k väčšej duchovnosti, často mi napadne svätý František z Assisi, ktorý zomieral nahý a v smrteľnej agónii sa nechal položiť z postele na zem. Vedel, že pred Bohom nič nemá – ani v živote, ani v smrti – a tiež vedel, kam ide. Že telo má byť vzkriesené ku kráse a dokonalosti, bez ohľadu na všetko materiálne a na to, akým spôsobom bude pochované. 

Jedinou podmienkou pre vstup do večnosti je kajúce a pokorné srdce, vyznávajúce Ježiša Krista ako svojho jediného Pána a Spasiteľa. Ak táto podmienka splnená nie je, akýkoľvek krásny či vyzdobený pomník sa podobá iba „obielenému hrobu“.

No je tu ešte jedna možnosť: svojim zosnulým môžeme pomôcť vytrvalými modlitbami, prijatím sviatostí či odpustkov. Prinesením kvetov či zapálením sviečky im síce vyjadríme úctu, no nijak im to pred Bohom nepomôže. Pamätajme na to aj počas týchto novembrových dní.

Pozn.: Tento článok je iba vyjadrením názoru jednej z členiek tímu, Ivany Németovej, nemusí vyjadrovať celkové stanovisko iniciatívy Kresťan na vidieku k danej problematike.

Môžete si prečítať: 5 krokov k osobnejšiemu pohrebu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *