Blog / Vzdelávanie

O realite, ľudskej i kresťanskej nádeji , o utrpení, Rómoch a vzniku Piesne brata slnka…

Korona sa nejako dotkla každého. Mnohí prišli o prácu, iní jej zas majú priveľa. Ďalej chýbajú stretnutia, osobný kontakt, stretnutia s blízkymi… Poznáme tie bežné problémy, ktoré nás všetkých trápia.

Myslím, že nádej vychádza z reality. Dakedy aj tvrdej. Lebo v opačnom prípade si zakrýva oči. Preto tú realitu – aspoň jej útržok skúsim pomenovať. Aj „psychologicky“ pomáha, keď trpiaci či smútiaci človek, človek bez nádeje, objaví, že mnohí ďalší sa majú oveľa horšie…až ho zabolí cudzie utrpenie. Ak zistí, že aj vtedy je možné mať nádej, aj v bezvýchodiskových situáciách – pre nič iné, iba pre Kristov prísľub – tak vtedy ide o kresťanskú nádej. A tá ho pozýva šíriť túto nádej iným.

Mám za úlohu učiť rómske deti náboženstvo. Niektorí prváci ani po 4 mesiacoch v škole stále nevedia napísať ani svoje meno. Tretiakom diktujem slová po písmenkách. Ešte aj 11-ročným deťom chýba abstraktné myslenie. To im značne znižuje schopnosť spoznať Boha. Môžeme byť síce vďační (a aj sme), že sa darí tieto deti vzdelávať „offline“… No aj tak sa nedajú zvrátiť dôsledky každodenného chaosu a neistoty, ktorú prežívajú oni i ich rodičia, chýbajúcej blízkosti učiteľov, obmedzenej autentickosti spôsobenej rúškami… Síce drobnosti, ale vidíme, že to má najmä na tieto deti veľký vplyv. Prejavy toxického stresu začínajú byť viditeľné aj na deťoch z osád, v ktorých tieto problémy predtým až tak viditeľné neboli.
Poznám mnoho ľudí, Rómov i Nerómov, ktorí chcú pracovať. Aspoň tie fušky nejaké…Trápi ich, že nemajú čo dať svojim deťom. No žiaľ, práce niet.

Nehovoriac o celkovej nedôvere medzi ľuďmi, a o to viac prehlbujúcej sa diskriminácii. Rómov i chronicky chorých. Keď Róm príde do obchodu, hneď to znamená, že je z osady, a to hneď znamená, že možno bude nakazený. Zabúdame, že rovnako môže byť nakazený Slovák i Róm, bohatý i chudobný, prezidentka i človek z osady… V korone sme si všetci rovní. 
Rómovia týmto odsudzovaním veľmi trpia.

No a kde je tá nádej?

Môj kamarát, ktorý robí zdravotnú sestru v nemocnici na áre – pri zomierajúcich na kovid – mi už mesiace opakuje: už sa to určite o pár týždňov, budúci mesiac upokojí. Oslovuje ma táto jeho nádej, je potrebná, o to viac v jeho vyčerpávajúcej práci. Keď v nej vytrvá, raz bude mať určite pravdu – že o pár týždňov korona už utíchne. Je to ľudská nádej, ktorá je krásna, húževnatá a veľmi dôležitá.

No je tu ešte aj iná nádej. Prameniaca zo stretnutia so živým Kristom. 

Veľmi sa mi páči výrok škótskeho filozofa Macmurraya: Iluzórne náboženstvo hovorí: „Neboj sa; dôveruj v Boha a on dá pozor, aby sa ti nestalo nič z toho, čoho sa bojíš.“ Reálne náboženstvo zas hovorí: „Neboj sa; veci, ktorých sa bojíš, sa ti pravdepodobne prihodia, ale vôbec sa toho netreba báť.“

Skutočná kresťanská nádej spočíva podľa mňa v tom, z čoho žili prví kresťania: z nádeje na večný život. Preto sa nebáli ani straty postavenia v spoločnosti, mučenia ani smrti. Lebo stretli a spoznali živého, zmŕtvychvstalého Krista.

Podobne túto nádej, z ktorej pramení radosť, opisuje sv. František práve keď „zvlášť trpel v dôsledku svojich početných a bolestivých nemocí“, a nazýva ju istotou: „Musím sa teraz veľmi tešiť uprostred mojich chorôb a bolestí, a vzdávať vždy Bohu vďaku za tak veľkú milosť a požehnanie, ktoré mi udelil. On totiž ráčil vo svojom milosrdenstve darovať mne, svojmu malému nehodnému sluhovi, čo ešte žije tu dolu, istotu vlastniť jeho večné Kráľovstvo.

Chcem teda na jeho chválu a na moju útechu a na povzbudenie blížneho zložiť nový chválospev na Pána za jeho stvorenia. Každý deň užívame zo stvorení a bez nich nemôžeme žiť. A každý deň sa ukazujeme nevďačnými za toto veľké dobrodenie, a nevzdávame zaň  chválu, tak ako by sme mali, nášmu Stvoriteľovi.“
A keď sa posadil, sústredil sa v uvažovaní, a potom povedal: „Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane…“ (Perudžská legenda, 43, Františkánske pramene, 1591-1592).“

No a myslím, že keď človek spozná túto nádej, cíti sa povolaný ju šíriť ďalej (podobne ako sv. František i všetci svätí)… Lebo Boh chce prinášať nádej tomuto svetu skrze tých, čo mu slúžia.

Z kresťanskej nádeje prýšti radosť. Radosť z viery Ježiša Krista a zo stretnutia s Ním. Radosť z nádeje, že On, Verný, bude s nami v každej situácii, v radosti i v utrpení, a neopustí nás.