Posted by Autorka článku: Patricia Pavlovská
Systémy navrhnuté podľa permakultúrnych princípov sú založené na podobnom fungovaní ako systémy čisto prírodné. Princípy navrhovania permakultúrnych systémov majú snahu okopírovať základné pravidlá fungovania ekosystémov so zámerom, aby boli umelé systémy čo najviac samočinné a súčasne čo najviac produktívne a zároveň bezodpadové. Platí tu pravidlo tzv. “minimaxu”, maximálne výnosy pri minimálnom úsilí. Jedným z nástrojov, ako sa čo najviac priblížiť týmto parametrom, je využitie “okrajového efektu”.
“Ekotón – hraničná časť medzi dvoma biocenózami, napr. okraj lesa, prechodné pásmo medzi rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami” (www.cudzieslova.sk)
Ako príklad si môžeme vziať rozhranie (ekotón) medzi vodnou plochou a pevninou. V rybníku, ako špecifickom prostredí, žije určité množstvo živočíchov a rastlín, ktoré sú schopné osídliť tento priestor. Na pevnine, napríklad na lúke okolo rybníka, žije tiež len určité množstvo rastlín a živočíchov. Okraj rybníka je rozhraním (ekotónom) týchto dvoch prostredí. Pozorovaním si môžeme uvedomiť fakt, že na rozhraní týchto dvoch výrazne odlišných priestorov žije väčší počet druhov ako je súčet druhov na jednotlivých prostrediach. Jednoducho povedané, ak na lúke žije 10 druhov, v rybníku 10 druhov, tak na rozhraní ich nebude žiť 20 druhov, ale viacej. Rozhrania (ekotóny) umožňujú totiž život aj obojživelníkom či rastlinám vlhkomilným, ktoré by nerástli vo vode ani na suchej lúke. Okrajové zóny výrazne zvyšujú biodiverzitu systému. Ekotóny sú zreteľné aj medzi lesom a lúkou, kde sa to napr. prejavuje krovitým poschodím a častejším a bohatším výskytom jedlých húb.
Túto vlastnosť môžeme zámerne využiť pri budovaní permakultúrnych systémov. Keďže sa snažíme dosiahnuť čo najproduktívnejší a pritom veľmi stabilný ekosystém na čo najmenšej ploche, využitie ekotónu nám umožní zmenšovať plochu potrebnú na produkciu pri zachovaní biodiverzity. Môžeme sa pozrieť na rozhranie rybníka a pestovateľskej plochy. Pokiaľ je okraj rybníka kruh, jeho obvod je ekotónom, ktorý je veľký ako samotný obvod rybníka. Pokiaľ okraje rybníka zvlníme, urobíme poloostrovy vybiehajúce do rybníka, na tom istom obvode kruhu získame oveľa dlhšiu trasu ekotónu, čiže zväčšíme dĺžku rozhrania a tým aj jeho využiteľné vlastnosti. Na tomto princípe fungujú napr. “chinampy – chinampas”. Sú to poloostrovy vybiehajúce do vodnej plochy. Vo vode je rozvinutá akvakultúra, na pevnine pestovateľské plochy. Úrodné bahno z vody sa vyhadzuje na chinampy. Okrem produkcie pre človeka sa na chinampách pestujú aj plodiny pre chov rýb, ktoré voľne padajú do vody a živia ryby v akvakultúre. Je tu kolobeh, biodiverzita, stabilita.
Najväčším rozhraním na Zemi je rozhranie medzi neživou litosférou (horninou) a neživou atmosférou (vzduchom). Hrúbka litosféry je 100 – 200 km. Hrúbka atmosféry je cca 600 – 700 km. Medzi týmito dvoma rozhraniami prebieha neustály proces premeny, proces zrodu, proces tvorby života. Tu vzniká pôda. Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé. Zmena, pri ktorej vzniká tenulinká, niekde len niekoľko centimetrov hrubá, živá, dynamická forma hmoty, ktorá umožňuje život rastlinám a tým aj väčšine suchozemských živočíchov. Celý suchozemský život závisí na pôde, jej schopnosti plodiť, jej schopnosti transformovať neživé na živé (minerály na rastlinné telá), živé na neživé (rozklad mŕtvych tiel).
„Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé.“
Preto je veľmi dôležité uvedomenie, že pôda nie je nevyčerpateľný zdroj, že pôda nie je niečo samozrejmé. Je to živý komplex, ktorý sa dá veľmi ľahko zničiť a veľmi pomaly uzdraviť. Z tohto pohľadu ochrana pôdy, predovšetkým úrodnej, je nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie trvalej udržateľnosti ľudskej kultúry (spomeňte si na zaberanie najlepšej poľnohospodárskej pôdy hypermarketmi a priemyselnými parkami). Pokiaľ si zaberieme, zdevastujeme, či zmyjeme eróziou úrodnú pôdu, budú nám nanič všetky priemyselné parky…
Našťastie, pôda sa dá i budovať, dá sa skvalitniť, dá sa zúrodniť, dá sa obnoviť i vyčistiť. Všetkými týmito technológiami je vhodné a nutné sa zaoberať v poľnohospodárstve, pôdohospodárstve a o to viac v permakultúrnych systémoch, aby boli vôbec schopné fungovať. Viac informácií na tému budovania pôdy získate na kurzoch permakultúry.
Článok prebratý z časopisu Klíčová dírka (2010/7) s láskavým dovolením autorky Patricie Pavlovskej. Viac o permakultúrnych kurzoch sa dozviete na: www.skola.permakultura.sk
Foto: Erik – Homo Viator; Lucia Dlugošová OZ KreDO