Posted by 
Kresťan a vidiek? Kresťan a ochrana prírody? Je to iba novota, módna pretvárka, alebo dôležitá spoločenská potreba? Ba môže to byť dokonca cesta k pravej svätosti? Súčasný pápež František si zvolil meno podľa svätca, ktorý spájal lásku ku Kristovi s láskou k chudobným a k všetkému stvorenstvu, a je zároveň patrónom ekológov. Myslím, že pápež takto rozlišuje znamenia čias, ktoré svedčia o zmene životného štýlu, o ničení Božích darov, ktoré dostávame prostredníctvom Zeme, a o nevyhnutnej potrebe návratu k našim koreňom, ktoré súvisia aj s prírodou.
Kresťanský mysliteľ O´Donohue predstavuje svätosť ako schopnosť i milosť byť plne ľudsky integrálnym – snažiť sa zachovať všetky svety, ktoré sa nás dotýkajú, v rovnováhe. Pápež František približuje tieto oblasti svojimi príhovormi a exhortáciami – no najmä svedectvom svojho života. V prvom rade je to svet chudobných a trpiacich, „maličkých“ (anawim Jahve), ktorým sme povinní sa približovať, ba pripodobňovať. „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.“ (Lk 6, 20) „Lukáš nehovorí o chudobe „ducha“, ale len o bytí „chudobnými“, a tak nás tiež pozýva k prísnej a nenáročnej existencii. Týmto spôsobom nás volá zdieľať život s tými najchudobnejšími, a v konečnom dôsledku sa tak prispôsobiť Ježišovi, ktorý, hoci bol bohatý, „stal sa chudobným“. Byť chudobný v srdci, to je svätosť,“ píše pápež vo svojej exhortácii o povolaní k svätosti. Výzvu „zdieľať život s chudobnými“ netreba prehliadnuť – pretože v skutočnosti je to Ježišova výzva (Mt 25, 31-40), a teda odpoveď na ňu je meradlom kresťanskej dokonalosti. Vnútri ma až mrazí, keď o tom uvažujem, lebo možno ani netušíme, aká hlboká je priepasť porozumenia medzi nami, čo sa máme dobre, a tými, ktorí majú v živote menej šťastia.
Hneď po spravodlivosti k najdokonalejšiemu a Bohu najmilšiemu stvoreniu – teda k človeku – pápež silne apeluje na spravodlivosť k celému stvorenstvu. Živočíchy, rastliny, pôda, voda, vzduch i celé ekosystémy, ktorých sme súčasťou – to všetko nás od prvých stránok Biblie pozýva kontemplovať krásu Boha i prejavovať elementárnu úctu k jeho dielam. Touto úctou sa nemyslí zbožstvenie a už vôbec nesmie ísť o povýšenie starostlivosti o stvorenia nad starostlivosť o človeka. Je tu ale dôležité nadradiť starostlivosť o prírodu nad naše ego, lenivosť a konzumný štýl života.
Myslím si, že byť integrálnym, a teda svätým, nebolo nikdy také ťažké ako v dnešnej dobe – a to najmä kvôli týmto dvom oblastiam. Vždy boli veľké sociálno-ekonomické rozdiely medzi bohatými a chudobnými – no dnes sú kvôli vyššiemu životnému štandardu tieto „nožnice“ oveľa viac roztvorené. Môžeme sa cítiť spravodliví tým, že nič zlé nerobíme, no dokonalosť našej integrity môžu „ohroziť“ biedni, pred ktorými si zatvárame oči a nesnažíme sa ich biedu zmierniť: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 41.45) Každý v oblasti, ktorej sa venuje: či praktickým podaním ruky alebo vytvorením systémov, ktoré by stále viac brali do úvahy potreby núdznych. Obdobne nás môže obviniť i stvorenstvo, keď namiesto spolupráce s ním a podmanenia si zeme v súlade s Božími princípmi (Gn 1, 28) našej Zemi škodíme a nezanechávame ju v jej kráse a plnosti ďalším generáciám.
Praktické riešenie? Sú to problémy, ktoré nás presahujú, no riešenie existuje. Je takmer nemožné vyčleniť sa so súčasného spoločenského systému, ale môžeme aspoň doširoka otvoriť oči a kriticky sa zamýšľať nad javmi a vecami okolo nás. Premýšľať nad všetkým, čo ideme kúpiť či použiť – a nad tým, či to vôbec potrebujeme. A hlavne premýšľať nad tými, čo takú možnosť nemajú. Možno bude bolestivé uvedomenie, že pitná voda, ktorou splachujeme, by iným mohla zachrániť život (podobne ako omrvinky z boháčovho stola mohli zachrániť život žobrákovi Lazárovi: „Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola…“ Lk 16, 21). K tomuto uvedomeniu sa navyše pripojí pocit bezmocnosti. Dôležité je si túto nespravodlivosť aspoň uvedomiť: „Osoba, ktorá vidí veci také, aké naozaj sú, nechá sa preniknúť bolesťou a zaplače vo svojom srdci, je schopná dotknúť sa hlbín života a byť skutočne šťastná. Môže sa tak odvážiť mať účasť na utrpení druhého a prestať utekať pred bolestnými situáciami,“ pripomína pápež. Uvedomenie si bolestivej reality druhých napriek našej bezmocnosti je dôležité, aby sme sa stali citlivejšími na ich potreby v situáciách, keď pomoc bude možná. A tiež aj preto, aby sme sa cítili pred Bohom ako „nuly“ (ako rád pripomína otec Vladko Maslák) – nespravodliví, hriešni, úbohí. Lebo iba takých Pán prijíma, „pyšným Pán odporuje“.
Dnes je život v určitom zmysle ľahší, no oveľa komplikovanejší. Človek musí vedieť rozlišovať, kriticky uvažovať a byť citlivým na všetko, čo sa okolo neho deje. Na základe svedectva života súčasného pápeža sa domnievam, že pravá kresťanská dokonalosť dnes nie je možná bez snahy o integritu aj v týchto dvoch oblastiach: milosrdenstvo voči chudobným a spravodlivosť voči prírode a všetkému stvorenstvu.
Aj preto vznikla iniciatíva Kresťan na vidieku, ktorá túži kráčať v línii encykliky Laudato si a upriamiť pozornosť kresťanov i celej spoločnosti na nevyhnutnosť starostlivosti o prírodu a o chudobných.