Časný a večný život: čo pomáha a čo vlastne škodí?

Ako môžu súvisieť život, smrť, večnosť a príroda? Aké prvky nachádzajúce sa v koncepte prírodných cintorínov môžu byť súčasťou integrálnej ekológie? Je smrť dostatočne využitou pastoračnou príležitosťou? Čo je tým, čo večnému životu pomáha, a čím zas život ničíme?

Najväčší problém konvenčného pohrebníctva možno nie je až tak ten ekologický, ako skôr tolerovanie materializmu až do takých rozmerov, že ohrozuje zvnútornenie človeka a upriamenie sa na večný život.
Jedna pani, ktorá sa roky venovala paliatívnej starostlivosti, robila výskum, prečo je táto starostlivosť o zmierenie človeka so smrťou i so Životom často odmietaná príbuznými zomierajúcich. Zistila, že mnoho príbuzných odmietlo paliatívnu starostlivosť z dôvodu „nedostatku financií“. Zároveň v tom istom čase už mali našetrené tisíce na pohreb pre svojho ešte žijúceho príbuzného. Uprednostnili starostlivosť o mŕtve telo pred vnútorným zmierením živého človeka so smrťou, s ľuďmi a s Bohom.
Pozostalí, prirodzene, túžia prejaviť svoju lásku a úctu zosnulému, no tieto skutky sa veľmi obmedzujú na materiálnu rovinu (pomník, výzdoba, oblečenie, smútok), a niekedy opomínajú duchovnú rovinu a kresťanskú vieru. Navyše, z prehnanej výzdoby cintorínov vzniká veľké množstvo odpadu, jeho likvidáciou sa znečisťuje životné prostredie, mrháme prírodnými i finančnými zdrojmi a konečný efekt týchto zvyklostí je gýčovitý, neestetický, ba priam materialistický.

Inšpiruje ma, ako aj mnohí neveriaci či pochybujúci vedia prežiť pohreb s nádejou a sústredením sa na dobré spomienky a videnie dobra v pozostalom, so snahou eliminovať materiálno (napr. na ekologických cintorínoch). Veď je to zdravý sedliacky rozum, ktorý hovorí, že zosnulému už nič materiálne nepomôže, iba duchovné! O čo viac by mali byť aj kresťanské pohreby takéto? S nádejou a so skutkami tomu zodpovedajúcimi? My, kresťania predsa poznáme privilegované a jediné pravé prostriedky, ako účinne pomôcť zosnulým. Sú to: modlitba, sviatosti, vylúčenie náklonnosti k hriechu, odpustky, viera, láska a nádej. Načo potom slúžia všetky tie materiálne „ozdoby“, ktoré zosnulému nepomôžu, zbytočne mrháme zdrojmi (finančnými, prírodnými a pod.) a navyše tým škodíme prírode, znečisťujeme prostredie?! Skutočne tým iba „nevinne“ vyjadrujeme úctu zosnulému? A čo ak nás tieto materiálne „kultúrne zvyklosti“ oddiaľujú od skutočného duchovného prežívania pohrebu?

Sledujte online webinár Dušičky VIAC s Bohom a s prírodou.
(Pre sledovanie kliknite na obrázok.)

Zároveň vidím pohreby ako nie vždy využitú pastoračnú príležitosť, kedy sú pozostalí scitlivení na otázky života, smrti a večnosti. Pýtajú sa, ako to s tým životom vlastne je… Práve tu by mala byť dôsledne vysvetlená kresťanská nádej spočívajúca v Kristovom zmŕtvychvstaní.
Ešte jeden aspekt: mladí (a na moje prekvapenie) i starí ľudia sa počas života takmer vôbec nezamýšľajú nad smrťou, až kým sa s ňou nestretnú pri smrti blízkeho či svojej. Takto ich prekvapí. Aj my kresťania často zabúdame na večný život, ktorý má byť zdrojom našej nádeje i našou túžbou. Treba v tejto silno konzumnej a materialistickej spoločnosti začať viac hovoriť o smrti ako o možnom radostnom prechode do večnosti.

Keď premýšľam o ekologických cintorínoch, ktoré sú akoby minimalistickým riešením, ktoré privádza k väčšej duchovnosti, často mi napadne svätý František z Assisi, ktorý zomieral nahý a v smrteľnej agónii sa nechal položiť z postele na zem. Vedel, že pred Bohom nič nemá – ani v živote, ani v smrti – a tiež vedel, kam ide. Že telo má byť vzkriesené ku kráse a dokonalosti, bez ohľadu na všetko materiálne a na to, akým spôsobom bude pochované. 

Jedinou podmienkou pre vstup do večnosti je kajúce a pokorné srdce, vyznávajúce Ježiša Krista ako svojho jediného Pána a Spasiteľa. Ak táto podmienka splnená nie je, akýkoľvek krásny či vyzdobený pomník sa podobá iba „obielenému hrobu“.

No je tu ešte jedna možnosť: svojim zosnulým môžeme pomôcť vytrvalými modlitbami, prijatím sviatostí či odpustkov. Prinesením kvetov či zapálením sviečky im síce vyjadríme úctu, no nijak im to pred Bohom nepomôže. Pamätajme na to aj počas týchto novembrových dní.

Pozn.: Tento článok je iba vyjadrením názoru jednej z členiek tímu, Ivany Németovej, nemusí vyjadrovať celkové stanovisko iniciatívy Kresťan na vidieku k danej problematike.

Môžete si prečítať: 5 krokov k osobnejšiemu pohrebu

Leave a comment

40 dní s Laudato Si´

Iniciatíva Kresťan na vidieku prichádza s výzvou 40 dní s Laudato Si´. Cieľom je, aby túto krásnu encykliku a skvelé myšlienky pápeža Františka spoznalo čo najviac ľudí. Odštartuje symbolicky, na sviatok milovníka prírody – svätého Františka z Assisi, v nedeľu 4. októbra. Jeho životom sa inšpiroval aj terajší Svätý Otec, ktorý si po ňom vybral svoje pápežské meno. Samotná encyklika začína práve chválospevom sv. Františka – Laudato si, mi signore – Pochválený buď, môj Pane!

Je to encyklika, ktorá sa výborne číta. Nie je to žiadny príliš náročný „svätý“ text. Má krásne pohľady nielen na prírodné prostredie, ale predovšetkým na vzťahy človeka – k stvorenej prírode, k ľuďom i k svojmu Stvoriteľovi. Dá sa povedať, že terajší pápež má blízko k minimalizmu alebo zero waste. 🙂  Encyklika je vysoko aktuálna a veríme, že postupe bude viac a viac meniť náš život a svet k lepšiemu.

Ako bude výzva prebiehať?

  • Začína v nedeľu 4. októbra a skončí v piatok pred adventom.
  • V predvečer každého pracovného dňa bude na Kresťan na vidieku a tiež v skupine 40 dní s Laudato Si pridaná výzva/úloha na nasledujúci deň, ktorú vás pozývame splniť.
  • V sobotu bude “dobiehací deň”. Čo nestihnete cez týždeň, môžete, dokončiť v sobotu.
  • Na nedeľu nebudú žiadne nové úlohy, iba odpočinúť si a „ozdraviť vzťahy s s Bohom, so sebou samým, s druhými a so svetom.“ (LS 237)

Pozývame aj Vás preniesť posolstvo encykliky do svojho života a vykročiť na 40 dňovú púť s Laudato Si´. Tešíme sa na vás!

Leave a comment

Posolstvo Svetového dňa cestovného ruchu: Rozvoj vidieckej turistiky

27. septembra sa bude sláviť 41. Svetový deň cestovného ruchu s takmer prozreteľnostnou témou vidieckej turistiky, ktorá môže pomôcť prekonať krízu post-pandémie. V dôsledku pandémie COVID-19 môže dôjsť ku koncu roka 2020 k poklesu medzinárodných turistov asi o jednu miliardu, so svetovou ekonomickou stratou takmer 1200 miliárd dolárov. To by malo za následok obrovskú stratu pracovných miest v celom odvetví cestovného ruchu.

Vidiecky rozvoj ako začiatok znovuobnovenia cestovného ruchu

Téma 41. ročníka „Cestovný ruch a rozvoj vidieka“ bola  vybraná Svetovou organizáciou cestovného ruchu (UNWTO) ešte pred pandémiou. Kardinál Turkson to označuje za prozreteľnostné, keďže vhodne naznačuje cestu k možnému oživeniu tohto odvetvia:

„Začína sa to pozvaním vziať vážne a uvádzať do praxe trvalo udržateľný rozvoj, ktorý v oblasti cestovného ruchu znamená väčší záujem o mimomestské turistické destinácie, malé dediny, osady, cesty a lokality málo známe a menej frekventované: tie najviac ukryté miesta, ktoré treba objaviť alebo znovuobjaviť práve preto, že sú očarujúce a neskazené. Vidiecky charakter žije v týchto miestach, vzdialených od ciest davového turizmu. Ide teda o rozvoj udržateľného a zodpovedného cestovného ruchu, ktorý v súlade so zásadami sociálnej a ekonomickej spravodlivosti a pri plnom rešpektovaní životného prostredia a kultúr, uznáva ústredné miesto hostiteľskej miestnej komunity a jej právo byť protagonistom v trvalo udržateľnom rozvoji a byť spoločensky zodpovednou za svoje územie; ide teda o cestovný ruch, ktorý podporuje pozitívnu interakciu medzi turistickým priemyslom, miestnou komunitou a cestovateľmi.“

Príležitosť osvojiť si múdry životný štýl

„Múdrosť tých, ktorí obrábajú pôdu, spočívajúca v jej pozorovaní a trpezlivom čakaní, môže pomôcť uponáhľanému modernému svetu zharmonizovať tempá každodenného života s tými prírodnými.“

Ako sa ďalej uvádza v posolstve, vidiecky cestovný ruch a poľnohospodárstvo by sa mohli stať dvoma základnými zložkami pre vytváranie nového sveta, aký by sme si priali. Ido o „cestovný ruch vytváraný ľuďmi a skrze ľudí“:

Drobní poľnohospodári sú napokon prvoradými správcami stvorenstva vďaka ich trpezlivému a namáhavému obrábaniu pôdy. Turisti sú návštevníkmi, ktorí sa môžu stať podporovateľmi ekosystému, ak cestujú uvedomelým a striedmym spôsobom. Cestovanie do vidieckych destinácií teda môže konkrétne znamenať podporu miestnych produkcií, malých poľnohospodárskych podnikov, vedených v súlade so zákonmi prírody. Cestovanie môže takto mať príchuť histórie i otvoriť srdce širokému horizontu bratstva a solidárnosti.

Cestovný ruch má podľa slov kardinála Turksona vedieť chrániť a deliť sa o dary zeme v prostredí vidieka, čím môže turistov učiť novým štýlom života: „Múdrosť tých, ktorí obrábajú pôdu, spočívajúca v jej pozorovaní a trpezlivom čakaní, môže určite pomôcť uponáhľanému modernému svetu zharmonizovať tempá každodenného života s tými prírodnými.“

Prostriedok na zbližovanie ľudí i odstraňovanie chudoby

Posolstvo Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj vyjadruje význam cestovného ruchu aj pre osobné medziľudské vzťahy v postmodernom svete, ktorý „potrebuje blízkosť“, čiže „blízkosť vzťahov, a teda sŕdc“:

„Cestovný ruch, ktorý v každom prípade predpokladá pohyb osôb a produktov, musí teraz ukázať svoju transformatívnu tvár, ako obnovná činnosť, ktorá dáva vzrastať duchu bratstva medzi národmi.

Výzva politikom, ochranárom i predstaviteľom Cirkvi

aby svojimi skutkami prispievali k premene sŕdc pre zdravú a správnu integrálnu ekológiu, v ktorej sa hodnota ľudskej osoby snúbi s ochranou životných podmienok vidieckych komunít.“

„Verejní správcovia nech venujú svoj pohľad marginálnym oblastiam, dajúc týmto územiam konkrétne príležitosti na rozvoj, zhodnocujúc ich špecifické povolania, účasť miestnych komunít na rozhodovacích procesoch, a zlepšujúc príjmy tých, ktorí pracujú s pôdou.

Zvlášť sa obraciame na ekologické hnutia a na všetkých, ktorí sa angažujú v ochrane životného prostredia, aby svojimi skutkami prispievali k premene sŕdc pre zdravú a správnu integrálnu ekológiu, v ktorej sa hodnota ľudskej osoby snúbi s ochranou životných podmienok vidieckych komunít sídliacich v okrajových oblastiach.“

Posolstvo vyzýva k aktívnej účasti na rozvíjaní takéhoto správneho cestovného ruchu aj predstaviteľov Cirkvi

„Biskupov a zodpovedných za pastoračnú starostlivosť v cestovnom ruchu prosíme o súčinné úsilie, aby sa každý na svojom území ujal konkrétnych iniciatív nápomocných turistickým aktivitám. Veriaci a farnosti nech svedomito a veľkodušne odpovedajú na požiadavky a potreby pracovníkov cestovného ruchu, ktorí sú dnes v ťažkostiach, a spoločne nech rozvíjajú siete blízkosti vo vzťahoch a pomáhajú v podpore stratených príjmov. Nech sa vytvárajú nové spôsoby turistického vyžitia vo vidieckych oblastiach, v ktorých sa bude spájať úcta k životnému prostrediu s príležitosťami na obživu pre miestnych pracovníkov cestovného ruchu.“

Text prebraný z https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20200808005

Leave a comment

Modlitba pápeža Františka – Laudato si‘ a pandémia

Láskavý Bože, stvoriteľ neba, zeme a všetkého čo je v nich, otvor naše mysle a dotkni sa našich sŕdc, aby sme mohli byť súčasťou stvorenstva, tvojho daru.

Stoj pri núdznych v týchto ťažkých časoch, osobitne pri tých najchudobnejších a najzraniteľnejších. Pomáhaj nám preukazovať kreatívnu solidárnosť pri čelení dôsledkom tejto globálnej pandémie. Urob nás odvážnymi v prijímaní zmien sledujúcich úsilie o spoločné dobro. Teraz, keď viac než inokedy cítime, že sme všetci vzájomne prepojení a na sebe závislí.

Zariaď, aby sme dokázali počúvať a odpovedať na volanie zeme a na volanie chudobných. Kiež sa súčasné utrpenia stanú pôrodnými bolesťami bratskejšieho a udržateľnejšieho sveta.

Pred láskyplným pohľadom Panny Márie Pomocnice ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Leave a comment

Rozhrania života

Autorka článku: Patricia Pavlovská

Systémy navrhnuté podľa permakultúrnych princípov sú založené na podobnom fungovaní ako systémy čisto prírodné. Princípy navrhovania permakultúrnych systémov majú snahu okopírovať základné pravidlá fungovania ekosystémov so zámerom, aby boli umelé systémy čo najviac samočinné a súčasne čo najviac produktívne a zároveň bezodpadové. Platí tu pravidlo tzv. “minimaxu”, maximálne výnosy pri minimálnom úsilí. Jedným z nástrojov, ako sa čo najviac priblížiť týmto parametrom, je využitie “okrajového efektu”.

“Ekotón – hraničná časť medzi dvoma biocenózami, napr. okraj lesa, prechodné pásmo medzi rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami” (www.cudzieslova.sk)

Ako príklad si môžeme vziať rozhranie (ekotón) medzi vodnou plochou a pevninou. V rybníku, ako špecifickom prostredí, žije určité množstvo živočíchov a rastlín, ktoré sú schopné osídliť tento priestor. Na pevnine, napríklad na lúke okolo rybníka, žije tiež len určité množstvo rastlín a živočíchov. Okraj rybníka je rozhraním (ekotónom) týchto dvoch prostredí. Pozorovaním si môžeme uvedomiť fakt, že na rozhraní týchto dvoch výrazne odlišných priestorov žije väčší počet druhov ako je súčet druhov na jednotlivých prostrediach. Jednoducho povedané, ak na lúke žije 10 druhov, v rybníku 10 druhov, tak na rozhraní ich nebude žiť 20 druhov, ale viacej. Rozhrania (ekotóny) umožňujú totiž život aj obojživelníkom či rastlinám vlhkomilným, ktoré by nerástli vo vode ani na suchej lúke. Okrajové zóny výrazne zvyšujú biodiverzitu systému. Ekotóny sú zreteľné aj medzi lesom a lúkou, kde sa to napr. prejavuje krovitým poschodím a častejším a bohatším výskytom jedlých húb. 

Túto vlastnosť môžeme zámerne využiť pri budovaní permakultúrnych systémov. Keďže sa snažíme dosiahnuť čo najproduktívnejší a pritom veľmi stabilný ekosystém na čo najmenšej ploche, využitie ekotónu nám umožní zmenšovať plochu potrebnú na produkciu pri zachovaní biodiverzity. Môžeme sa pozrieť na rozhranie rybníka a pestovateľskej plochy. Pokiaľ je okraj rybníka kruh, jeho obvod je ekotónom, ktorý je veľký ako samotný obvod rybníka. Pokiaľ okraje rybníka zvlníme, urobíme poloostrovy vybiehajúce do rybníka, na tom istom obvode kruhu získame oveľa dlhšiu trasu ekotónu, čiže zväčšíme dĺžku rozhrania a tým aj jeho využiteľné vlastnosti. Na tomto princípe fungujú napr. “chinampy – chinampas”. Sú to poloostrovy vybiehajúce do vodnej plochy. Vo vode je rozvinutá akvakultúra, na pevnine pestovateľské plochy. Úrodné bahno z vody sa vyhadzuje na chinampy. Okrem produkcie pre človeka sa na chinampách pestujú  aj plodiny pre chov rýb, ktoré voľne padajú do vody a živia ryby v akvakultúre. Je tu kolobeh, biodiverzita, stabilita. 

Najväčším rozhraním na Zemi je rozhranie medzi neživou litosférou (horninou) a neživou atmosférou (vzduchom). Hrúbka litosféry je 100 – 200 km. Hrúbka atmosféry je cca 600 – 700 km. Medzi týmito dvoma rozhraniami prebieha neustály proces premeny, proces zrodu, proces tvorby života. Tu vzniká pôda. Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé. Zmena, pri ktorej vzniká tenulinká, niekde len niekoľko centimetrov hrubá, živá, dynamická forma hmoty, ktorá umožňuje život rastlinám a tým aj väčšine suchozemských živočíchov. Celý suchozemský život závisí na pôde, jej schopnosti plodiť, jej schopnosti transformovať neživé na živé (minerály na rastlinné telá), živé  na neživé (rozklad mŕtvych tiel). 

„Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé.“

Preto je veľmi dôležité uvedomenie, že pôda nie je nevyčerpateľný zdroj, že pôda nie je niečo samozrejmé. Je to živý komplex, ktorý sa dá veľmi ľahko zničiť a veľmi pomaly uzdraviť. Z tohto pohľadu ochrana pôdy, predovšetkým úrodnej, je nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie trvalej udržateľnosti ľudskej kultúry (spomeňte si na zaberanie najlepšej poľnohospodárskej pôdy hypermarketmi a priemyselnými parkami). Pokiaľ si zaberieme, zdevastujeme, či zmyjeme eróziou úrodnú pôdu, budú nám nanič všetky priemyselné parky…

Našťastie, pôda sa dá i budovať, dá sa skvalitniť, dá sa zúrodniť, dá sa obnoviť i vyčistiť. Všetkými týmito technológiami je vhodné a nutné sa zaoberať v poľnohospodárstve, pôdohospodárstve a o to viac v permakultúrnych systémoch, aby boli vôbec schopné fungovať. Viac informácií na tému budovania pôdy získate na kurzoch permakultúry.

Článok prebratý z časopisu Klíčová dírka (2010/7) s láskavým dovolením autorky Patricie Pavlovskej. Viac o permakultúrnych kurzoch sa dozviete na: www.skola.permakultura.sk

Foto: Erik – Homo Viator; Lucia Dlugošová OZ KreDO

Leave a comment

Permakultúra, práca, slnko pod Tatrami a kopec smiechu

Aj takto môže vyzerať praktický seminár Kresťan na vidieku.

Smiech, dokonalý výhľad na Tatry, príjemné počasie, príroda, praktické vzdelávanie, prehliadka permakultúrneho pozemku a ríbezľového sadu, vyvýšené záhony, kompostovanie, biouhlie, skvelá partia, ba zohraté spoločenstvo ľudí, ktorí túžia nachádzať a oslavovať Boha v zdravej prírode a v blížnych.

„Som vďačná za túto iniciatívu,“ priznávajú dievčatá v úvodnom kolečku praktického seminára. „Existuje síce aj Kresťan v politike, Kresťan v meste, no je super, že je aj Kresťan na vidieku.“ „Hej, kresťania, tí sú všade…“ smeje sa Roman.

Celý štvrtok a piatok boli búrky, ktoré hlásili aj na sobotu, na deň praktického seminára, a tak som účastníkov poprosila, aby si doniesli okrem pracovného oblečenia aj gumáky a pršiplášte; s Ľubom, spolulektorom, sme uvažovali aj nad alternatívnym programom vo vnútri. Popri modlitbe za vhodné počasie sme si však opakovali, že pravého záhradníka žiadne počasie neodradí, a podobne sme povzbudzovali aj záujemcov o seminár.

V sobotu ráno sa pod Tatrami spolu so slnkom vynorilo aj neočakávané množstvo účastníkov (bolo nás okolo 20), priateľov v Kristovi z februárového permakultúrneho seminára a z následných online „korona“-streamov. Prišli ľudia z Popradu i z jeho okolia, od Prešova, z Košíc, ale aj z Vrútok, zo Žiliny i z ďalekej Marianky. Hostiteľom bol Marek, ktorý si s tímom nadšencov nadizajnoval svoj hektárový pozemok na kurze permakultúrneho dizajnu.

Úvodné predstavovacie a zdieľacie kolečko, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou permakultúrnych kurzov na celom svete, sa nezaobišlo bez smiechu, dobrej nálady, nemalého nadšenia a očakávaní. Pozvali sme medzi seba aj Boha a zverili sme mu okrem počasia aj prácu i radosti toho dňa.

Seminár sa nezaobišiel bez smiechu a dobrej nálady

Marek sa podelil so svojím príbehom. Spolu s manželkou Evičkou žili v Bratislave a rozhodli sa kúpiť hektárový pozemok pod Tatrami, hoci sa im spočiatku zdal trochu malý. Marek však postupne zistil – aj vďaka permakultúrnemu kurzu – že potrebuje vyriešiť otázku, čo robiť s budúcim nemalým množstvom produktov pozemku. Zistil, že permakultúra nie je iba o pestovaní či chove, ale v prvom rade o dizajnovaní a logickom plánovaní procesov, množstva produktov a ich využitia, štruktúr, financií a prípadne aj podniku. Aj to posledné bol Marekovi prípad, a teda okrem viacerých pivníc a skladov nadizajnoval aj fungovanie zdieľania prebytkov zo svojho sadu, pričom tento aspekt je jedným z troch hlavných piliérov permakultúry.

Marek účastníkom predstavil dizajn svojho pozemku a vykročili sme na prehliadku zákutí jeho zeleného kráľovstva. Okrem jazierka, sadu, bylinkových a zeleninových častí sme mohli vidieť aj Marekovo „sledovanie procesov“ pri rôznych spôsoboch pestovania zemiakov: v slame i v zemi. Marek sa týmto snaží zistiť, ktorý zo spôsobov je najefektívnejší vzhľadom na vstupnú energiu a na výstupy, teda úrodu. O svojich zisteniach nás bude v čase úrody informovať.

Marek účastníkom predstavil dizajn svojho pozemku

Po prehliadke sme si už vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce. Podarilo sa nám vybudovať 2 krásne a funkčné vyvýšené záhony určené na pestovanie zeleniny. Marek ako správny pozorovateľ (= teda permakultúrnik) plánuje dobudovať ešte ďalšie dva záhony, pričom každý má byť založený odlišným spôsobom (mulčovanie kartónom, slamou, nopovka po okrajoch dosák, dosky s impregnačným náterom či bez neho). Marek týmto vysleduje, ktorý zo záhonov bude udržateľnejší.

Následne nám Marek predstavil Berkeleyho (18-dňový) kompost a spôsob jeho prípravy. Upozornil nás aj na o pár dní dlhšie trvajúci proces kompostovania v slovenských a najmä podtatranských podmienkach.

Obed sme mali netypický alebo, inak povedané, typicky slovensko-turistický. Keď nás prekvapili bratislavské ceny najbližšej podtatranskej reštaurácie, spontánne sme sa zhodli na obede zo spoločných zásob, popri ktorom sme sa veľa nasmiali. Každý sa podelil s každým, a tak sme zajedali kváskový či olivový chlebík banánom, varenú zeleninku jahodovou bublaninu a škoricové slimáky jabĺčkom a orieškami. A všetci sme sa nasýtili – okrem jedla pravdepodobne aj neopakovateľnou atmoškou.

Spontánne sme sa zhodli na obede zo spoločných zásob, popri ktorom sme sa veľa nasmiali.

Od Mareka sme sa presunuli k Ľubovi, spolulektorovi seminárov Zdravá záhrada, do jeho ríbezľovo-ovocného sadu. Cestou nám Ľubo ukázal kľúčové línie a kľúčové body (key-line a key-points) na spomalenie a zadržiavanie vody v krajine. V sade nám predstavil blížiacu sa bohatú úrodu bielych, červených i čiernych ríbezlí rôznych odrôd zameraných na kvalitu i kvantitu. Na svojich ríbezliach účastníkom názorne priblížil spôsoby zeleného hnojenia, mulčovania slamou a zúrodňovania pôdy biouhlím. Tiež nám odhalil tajomstvo svojej úrody – bohatý mikrobiálny život v zdravej pôde, ktorý sme mohli voľným okom vidieť na tzv. ryžovej pasci: pozorovali sme nádherné vlákna zelených a bielych mikrobiálnych húb.

Nechýbalo ani predstavenie sľúbeného biouhlia, najrýchlejšieho a najefektívnejšieho spôsobu zúrodnenia pôdy a zadržania živín v pôde. Účastníci sa dozvedeli, na akom princípe funguje, na čo je dobré a ako si ho môžu jednoducho vyrobiť aj na svojej záhradke a pritom sa zbaviť odpadu, ktorý nedokážu skompostovať.

Ľubov ríbezľový sad a vysvetľovanie kľúčových línií v krajine

Ako pri každom permakultúrnom kurze či seminári, nechýbalo záverečné kolečko feedbackov, zdieľania i vďačnosti. Vďačnosti Bohu, za krásne počasie, za hlboké, priateľské spoločenstvo, za skvelú atmošku, pri ktorej až tiekli slzy od smiechu, za zmysluplne prežitý deň a za prácu, ktorá priniesla nové poznatky, inšpirácie a oddych. Tiež znela vďaka organizátorom, hostiteľovi Marekovi i lektorom a iniciatíve Kresťan na vidieku.

Na záver som sa ako lektorka i spoluorganizátorka musela účastníkom ospravedlniť: „Síce som sa snažila myslieť na každú možnú situáciu a vopred vám zabezpečiť čo najväčší komfort, keď som vám písala, aby ste si doniesli pršiplášte a gumáky, no ani náhodou mi nenapadlo, že budete potrebovať aj opaľovací krém!“ A skutočne, mnohí aj po týždni spomíname na nezabudnuteľný deň pod Tatrami, so spálenou tvárou. Spálenie však pominie. No zážitky, poznatky a najmä priateľské spoločenstvo v Bohu nám nikto nevezme!

Autorom fotiek je Erik alias Homo Viator.

P.S.: A ešte malá ochutnávka jednej z mnohých humorných situácií.
Málokto vie, že niektoré odrody borovíc sú jedlé – teda ich plody. Marek takéto borovice má na svojom pozemku. Našich permakultúrnikov to nemálo zaujalo.

„Tuto máme jedlú borovicu“.
„Tak borovicu alebo jedlu?“
„No borovicu „jedlu“:)“

Katka sa pýta: „A čo sa z nej je? Šišky? Ako sa vlastne dajú jesť tie šišky?“
Ferko na to jednoducho odpovedá: „No predsa s džemom.“ 🙂

Príďte a ochutnajte aj Vy z našich permakultúrnych seminárov Zdravá záhrada. Ak máte záujem zúčastniť sa ďalšej série 3-dielnych seminárov, môžete sa predbežne prihlásiť tu. Termíny ešte upresníme.

Leave a comment

Voda a jej šetrenie

…ani kvapka nazmar..

Voda je nutnou podmienkou pre existenciu života na našej planéte. Celých 96,5 % jej je v moriach a oceánoch, 1,8 % v ľade, 1,7 % tvorí spodná voda, 0,006 % sú slané jazerá, 0,007 % sladké jazerá. Sladkej, pitnej a vôbec dostupnej vody je teda neúmerne málo. Voda je najrozšírenejšou látkou v biosfére. Často sa hovorí, že je základom života. Presnejšie je jednou z podmienok existencie života na Zemi. Celá naša populácia je vodou zviazaná tak, ako sú bunky tela spojené krvným riečišťom. Poďme sa vrátiť k úcte, ktorú skôr ľudia vode preukazovali. Pokiaľ si ju nevážime, nemôžeme ňou šetriť. Je pravda, že najviac vody spotrebuje priemysel a poľnohospodárstvo, ale to nás ešte neoprávňuje k tomu, aby sme sa k vode náležito nesprávali. Priemerný človek spotrebuje 150 l vody denne. Zamyslime sa, ako náš podiel na znečisťovaní vody znížiť na minimum. 

Nesmierne závažný je problém s nedostatkom vody v niektorých častiach rozvojového sveta, kde rozširujúce sa púšte vytláčajú časť obyvateľov z územia ich predkov. Akurát 17. júna si pripomenieme Svetový deň boja proti rozširovaniu púští a sucha.

Európa spotrebuje veľké množstvo vody v dôsledku dovozu produktov (napríklad bavlny) z oblastí zasiahnutých jej závažným nedostatkom. Európa má dostatok vody, ale využíva vodu i z iných oblastí prostredníctvom obchodu s poľnohospodárskymi produktami. Napríklad vo Veľkej Británii dve tretiny vodnej stopy zostávajú mimo jej územia, predovšetkým v Afrike a Južnej Amerike, teda  v oblastiach, ktoré nemajú vody dostatok.
Zníženie spotreby pitnej vody prináša i výrazné finančné úspory. Za ostatných dvadsať rokov vzrástla u nás ich cena v pomere k príjmom približne desaťkrát a práve vďaka tomu klesla i jej spotreba až na polovicu. Stále je ale ešte veľká. Vinou toho sa kdekoľvek využíva ako pitná nielen spodná voda najvyššej kvality, ktorá je až na údržbu rozvodov a elektrinu na čerpanie zdarma, ale i voda na používanie menej vhodná, draho získavaná, vyžadujúca chemické úpravy. Aj na Slovensku je okrem toho v niektorých oblastiach a obdobiach o vodu núdza, rôzne jej využitie si vzájomne konkuruje a môže se prejaviť napr. až v akútnom nedostatku pre poľnohospodárstvo. V ďalších desaťročiach sa tento problém bude so zmenou klímy ďalej prehlbovať. I preto je na čase začať sa učiť s vodou hospodáriť omnoho lepšie.

Tipy ako šetriť vodou v oblastiach:

  1. Hygiena a batérie
  2. Umývanie riadu a odpady
  3. Pranie
  4. Čistenie škvŕn

1. HYGIENA A BATÉRIE

Používame úsporné sprchové hlavice, hlavice s perlátorom, jednopákové batérie, termostatické batérie, WC s úsporným splachovačom na malé a veľké spláchnutie. Na vidieku sú ideálne na používanie moderné suché záchody. Odporúčame používať mydlo namiesto sprchového gélu a prírodný deodorant namiesto umelých vôní. Správne dimenzujeme systém tak, že bojler umiestňujeme čo najbližšie k batériám, využívame dvojitý/trojitý rozvod vody (pitná, úžitková – šedá, príp. aj dažďová voda) a vodu recyklujeme (napr. šedú vodu používame na splachovanie, dažďovú vodu na pranie a umývanie).

2. UMÝVANIE RIADU A ODPADY

Na umývanie riadu môžeme využiť kvalitné umývačky, ktoré šetria vodu. V opačnom prípade riad umývame v dreze plnom horúcej vody (s octom) a potom len krátko oplachujeme vlažnou vodou. Snažíme sa čo najviac obmedzovať používanie saponátov a iných chemických prípravkov. I pri upratovaní často využívame ocot, ktorý saponáty nahradí, ale nemá nepriaznivý účinok na kvalitu vody (octu použijeme asi 5x viac ako saponátu). Upchávaniu odpadu sa snažíme predchádzať – používaním sitka, ktorého obsah môžeme väčšinou odkladať do kompostu, a občasným prepláchnutím vriacou vodou s octom. Predovšetkým ale do odpadov nepustíme mastnotu. Tuky, ktoré už naozaj nemôžeme ako potraviny využiť ani ich odovzdať do zberu, potom ich napr. vylejeme do pilín, popola či podobných nasiakavých odpadov a uložíme do kompostu, alebo ich využijeme ako palivo. Zvyšné mastné povrchy najprv dôkladne očistíme papierom, potom umývame vodou. Pri všetkom čistení sa však okrem octu najviac odporúča používať obyčajné mydlo (tuhé, mleté, tekuté i mazľavé), ktoré by nemalo obsahovať žiadne riedidlá ani iné chemické prímesy.

3. PRANIE

V prvom rade používame kvalitné spotrebiče. Vhodné sú aj mechanické (ručné) práčky. Je dôležité poznať tvrdosť vody v domácnosti, pretože pri mäkkej vode je nižšia spotreba pracieho prášku. Hlavná zásada je prať ozaj špinavé veci a až vtedy, keď je bubon práčky plný. Normálna hygienická teplota prania je 40°C, pri ktorej sa ušetrí 60-70% energie oproti praniu na 90°C. Aj účinnosť moderných pracích prostriedkov je optimalizovaná na nízke teploty.  Na ručné pranie je ideálne mydlo, ktoré sa vo vodnom prostredí veľmi rýchlo a úplne biologicky rozkladá na látky v prírode bežné. 

Úsporné je, pokiaľ je to potrebné, pridať ako zmäkčovadlo obyčajnú sódu (uhličitan sodný) a potom len podstatne menšie množstvo pracieho prostriedku. Prací prostriedok dávame priamo do bubna práčky. Nepoužívame predpierku. Silnejšie zašpinené prádlo namočíme cez noc do studenej vody. Škvrny na prádle odstránime vopred. Potom je možné znížiť dávku pracieho prostriedku i o tretinu. 

Aviváže a optické zjasňovače sú zbytočné, biologicky ťažko odbúrateľné a na čistotu prádla nemajú vplyv. K mäkkosti prádla pomôže najlepšie dažďová voda a tiež sušenie na slnku či vzduchu. Účinok aviváže dosiahneme pridaním malého množstva octu do priehradky na aviváž. Pokiaľ chceme prádlo naozaj voňavé bez dráždivých chemických prídavkov, dáme do skrine voňavý sáčok s levanduľou či inými bylinkami alebo ju prevoniame prírodnými kvetinovými vodami (vonné výluhy na vodnej báze). Ďalšou možnosťou je pridať pár kvapiek éterického oleja k praciemu prostriedku.Výhodné je používať „stavebnicové“ pracie prostriedky, kde si k základnému (koncentrovanému) praciemu prostriedku podľa potreby dokúpime prostriedky na škvrny, vlnu a pod., ktoré používame len občas. Odporúčame vyskúšať pranie v dažďovej vode.

4. ČISTENIE ŠKVŔN

Zázračný prostriedok na všetky typy znečistenia neexistuje. Ekologické odstraňovanie škvŕn znamená voľbu príslušného prostriedku podľa druhu znečistenia. Na väčšinu škvŕn si vystačíme so základnou zostavou domácich prostriedkov: ocot, sóda, čpavok, lieh, olej, soľ. 

Napr.: škvrny od kávy a od kečupu odstránime octovou vodou, škvrny od červenej cvikly 5%-ným čpavkom, škvrny od piva liehom a pod. Každý vie, že na rozliate červené víno platí obyčajná soľ. Lakovaný nábytok získa opäť zašlý lesk, keď na ľanovú handričku nakvapkáme ľanový alebo olivový olej s dvoma kvapkami liehu a povrch nábytku pretrieme. Kožený nábytok  ošetríme zmesou jednej lyžičky octu a jednej lyžičky oleja. Leštíme mäkkým flanelom. Prútený nábytok umývame slanou vodou


Pripájame aj originálny recept (našich starých mám) na Domáci gél na pranie, ktorý je lacný, účinný a navyše ekologický.

V ďalšom článku si povieme niečo o:

  • ekologickom upratovaní
  • praktických upratovacích tipoch
  • vode v dome a okolo domu.

Článok čerpal z publikácie Desatero domácí ekologie.

Leave a comment

Recept: Domáci prací gél

Recept na lacný a účinný prací prostriedok

Prací sliz nespôsobuje alergie a je veľmi vhodný i na pranie plienok a bielizne pre malé deti.

Čo potrebujeme

Kocku pracieho mydla (príp. nastrúhané mydlové vločky) – 175 g.

Praciu sódu: kryštalickú alebo práškovú. Prášková sóda je asi 3x účinnejšia než kryštalická, preto se jej dáva 3x menej. Obsahuje však zložku, ktorá se usadzuje ako šedý povlak, lepšie sa teda osvedčuje sóda kryštalická. Čistá sóda je dráždivá, manipulujeme s ňou opatrne.

Postup: Mydlo (175 až 250 g – vyskúšajte) nastrúhame a nasypeme do vedra s litrom horúcej vody a necháme rozpustiť. Dolejeme 5 litrov horúcej vody, stále miešame, pridáme sódu – zhruba 250 g kryštalickej alebo 100 g práškovej, a necháme rozpustiť. Príprava zaberie asi 15 minút. Po vychladnutí vznikne hustejší sliz. Ak perieme často, pripravíme si dvojnásobnú dávku.

Dávkovanie: 250–500 ml podľa stupňa znečistenia prádla, najlepšie priamo do bubna práčky. Ak používame odložený štart, nenecháme nezriedený sliz na prádle, najlepšie bude ak ho vložíme dovnútra i s odmerkou. Päť litrov slizu teda stačí na 10–20 práčiek. Pri tvrdšej vode pridáme ku každému praniu pol až jeden kelímok pracej sódy. Ako aviváž používame ocot – vôňa odoznie pri schnutí. Do priehradky na aviváž ho dáme cca 3 lyžice (je potrebné vyskúšať).

One Comment

Všetko pekne zelené

Ďakujeme kresťanom na vidieku, že nám poslali mnoho fotografií zo záhrad.

Leave a comment

Prečo sa hnutie Kresťan na vidieku usiluje aj o oblasť duchovného rozvoja?

Všetkým bratom a sestrám, veriacim i neveriacim, túži byť hnutie Kresťan na vidieku nablízku a poskytovať možnosti na hľadanie i nachádzanie „vzácnej perly Božieho kráľovstva“, toho „jediného, čo je potrebné“ (Lk 10, 42).

Ruža sa rozvíja a rastie. Keď sa nerozvíja, hynie. Rast je jedným zo základných prejavov života. Podobne je to aj s duchovným životom. Keď sa nerozvíja, stáva sa len rigídnym dodržiavaním náboženských pravidiel, bez vitálneho vzťahu so Stvoriteľom všetkého života, s ľuďmi a so všetkým, čo je stvorené, s prírodou.

Jedným z cieľov iniciatívy Kresťan na vidieku je rozvoj duchovného života najmä vo vidieckych farnostiach. Tie sú často uniformné v porovnaní s mestskými farnosťami (jedna farnosť/filiálka, jeden kňaz, stála komunita veriacich bez nových členov či zmien) a s obmedzenými duchovnými, vzdelávacími či kultúrnymi možnosťami (menej sv. omší počas týždňa, menej príležitostí na vzdelávanie sa v náuke viery a pod.). Navyše, nielen veriaci na vidieku sa môžu cítiť duchovne či spoločensky opustení, ale podobne situáciu prežívajú i niektorí kňazi pôsobiaci na vidieku. Súčasťou vidieka sú aj rodinné farmy či ľudia žijúci na lazoch, ktorí sa rozhodli vydávať svedectvo namáhavej, no krásnej práce v súlade s prírodou a Stvoriteľom. Tí sú v dôsledku neustálej starostlivosti o hospodárstvo niekedy spoločensky izolovaní a majú obmedzené možnosti byť aktívnou súčasťou kresťanského spoločenstva. Netreba zabúdať na všetkých, ktorí – či už bývajú na vidieku alebo v meste, či sú kresťania alebo nie – túžia po slobodnejšom a jednoduchšom živote, ktorí túžia bývať vo vlastnom príbytku v blízkosti prírody, ktorí sa túžia živiť prácou vlastných rúk, pestovať, chovať, či inak zveľaďovať svoje bezprostredné okolie, či na tých, ktorí túžia mať aspoň zdravé a kvalitné potraviny, pestované či chované v dôstojných a fair-trade podmienkach, neškodiac našej matke Zemi. Základom túžby všetkých týchto ľudí je túžba Boha po užšom spojení sa s Ním, a to aj cez obnovenú lásku k prírode, k bratom na celom svete i k sebe samým. Lebo láska k ľuďom, zvlášť k tým najslabším, a láska k matke Zemi spolu neoddeliteľne súvisia.

Značnú časť populácie na slovenskom vidieku tvoria Rómovia (napríklad v okrese Kežmarok žije na vidieku až 51 % Rómov, priemerne tvorí slovenský vidiek 36,1 % Rómov), čo predstavuje nielen výraznú misijnú príležitosť pre kresťanov, ale aj ponuku nechať sa evanjelizovať Rómami, keďže vo viacerých okresoch na východe Slovenska pôsobí Gréckokatolícka rómska misia, ktorej členmi sú aj mnohí obrátení Rómovia ohlasujúci radostnú zvesť o vykúpení.

Napriek niektorým súčasným nedostatkom má vidiek úžasný potenciál na rozvíjanie duchovného života. Na vidieku je výrazne tichšie prostredie, menej hektiky, viac generácií žije vo väčšej blízkosti, ľudia sa viac poznajú a nie sú anonymní – to všetko napomáha kresťanskej láske a vzťahu s Bohom a ľuďmi. Ľudia na vidieku sú tiež v užšom kontakte s prírodou, ktorá vedie k chvále Stvoriteľa (porov. Pieseň brata Slnka, Laudato si – Buď pochválený, môj Pane), majú viac možností na pestovanie či chov, a teda aj na chránenie si zeme a jej zveľaďovanie, podľa prvotného úmyslu Stvoriteľa (Gn 1, 28-30).

Na vidieku sa nachádzajú i viaceré slovenské kláštory, napríklad benediktínsky kláštor na Sampore, karmelitánsky kláštor v Lorinčíku i mnohé iné, ktoré môžu byť duchovným žriedlom i inšpiráciou pre vidiek. V mníšskej tradícii je príroda dôležitým prvkom stretnutia človeka so svojím Stvoriteľom.
Krásne, tiché, človekom neznečistené prostredie prírody poskytuje unikátne miesto na duchovné cvičenia či obnovy, ale aj na kresťanské, vzdelávacie či spoločenské podujatia. Hnutie Kresťan na vidieku sa bude usilovať využiť všetky tieto príležitosti a hľadať účinné nástroje na ich využitie, ako aj inšpirovať všetkých ľudí k hľadaniu a využívaniu duchovného potenciálu vidieka.

Nezabúdajme, že aj sám Ježiš Kristus pochádzal z vidieka, z dedinky Nazaret, kde žil približne 30 rokov. Evanjelium spomína Ježišovo putovanie naprieč dedinami a opisuje mnohé udalosti, ktoré sa stali na vidieku. Najviac rezonuje skutočnosť, že práve v dedinách sa zvesť o ňom rýchlo šírila. V protiklade k tomu, v meste Jeruzaleme ho odsúdili na ukrižovanie a nik sa k nemu neprihlásil, akoby ho nik nepoznal. Na druhej strane, v jeho rodnej dedine, v Nazarete, nedokázali uveriť, že Ježiš je väčší, než za akého ho pokladajú. A zas v meste Kafarnaum, plnom rozličných kultúr a vierovyznaní, nachádza vieru, akú „nenašiel ani v Izraeli“.

Familiárnosť verzus anonymita, ale aj rigídnosť a uzavretosť verzus prekvapivé otvorenie sa niečomu novému, viere. Aj toto sú charakteristiky vidieka a miest nielen za Ježišových čias, ale aj za našich.

Budujme spoločenstvo!

Leave a comment