Spíkri konferencie SVITÁ NA LEPŠIE ČASY?

Predstavujeme Vám spíkrov, ktorí vystúpia „od Ondreja do Mikuláša“ na našej konferencii o nádeji pre Slovensko.

PONDELOK

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

RADOSLAV MAKÁŇ – bývalý mikrobiológ od Nitry zavesil kariéru vedca na klinec a v 45 rokoch sa stal farmárom na východe Slovenska. Dnes v rámci projektu Romano barardo (Rómsky záhradník) – o. z. Svatobor – pracuje denne s desiatkami rómskych detí a ich rodičmi, deti často bráva na farmu. „Prácu vnímajú ako hru. Majú tak iné zážitky ako doma” . Viac v článku Naučil pracovať ľudí z osady, nepotreboval ani eurofondy.

JÁN ŠLINSKÝ – študoval záhradníctvo, ekologickému pestovaniu zeleniny sa venuje 17 rokov. Vynálezca jedinečného systému pestovania zeleniny AgroKruh – bez chémie a bez driny. Životný sen vybudovania funkčnej rodinnej ekofarmy, ktorú uživí pestovanie biozeleniny pre cca 60 rodín, realizuje spolu so svojou manželkou a synom na krásne položenom, necelé 2 ha veľkom, pozemku v meandri Malého Dunaja pri obci Hrubý Šúr. Viac o ňom v článku. Na konferencii sa dozviete aj to, čo nové sa mu podarilo rozbehnúť na Slovensku v rámci širšieho využívania jeho vynálezu šetrnému k pôde.

UTOROK

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

LADISLAV ŽIDEK – oceňovaný biológ, ktorý šesť rokov buduje blízko Rajca ekologickú komunitnú farmu, kde spolu s dobrovoľníkmi gazdujú a tradičným spôsobom pestujú plodiny. Je presvedčený, že Bioklimatický Park Drieňová je ideálnym miestom, ako prežiť pandémiu koronavírusu v zdraví. Okrem iných projektov vybudoval aj Perníkovú chalúpku Infocentrum BIOKLIMA v Rajci, v ktorej predávajú vlastné perníky a v čase korony distribuujú rúška zraniteľným skupinám.

PETER GOMBITA – rímskokatolícky kňaz, riaditeľ útulku pre ľudí bez domova Oáza – nádej pre nový život, n.o. pri Košiciach. Je známy svojím optimistickým prístupom k životu, láskou k chudobným, k prírode i k všetkým živým tvorom a tiež behaním maratónov za chudobných do Ríma a do Lúrd. Nedávno sa mu podarilo rozbehnúť sociálny podnik, ktorý zamestnáva ľudí bez domova. Viac sa dočítate v článku Desiatky ťažko zamestnateľných ľudí dostanú novú šancu.

STREDA

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

MARTIN KASTLER, M. A. – člen bavorskej CSU a reprezentant Nadácie Hannsa Seidela pre strednú Európu. Bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu na volebné obdobie v rokoch 2003-2004 a 2008-2014. Pred zvolením do Európskeho parlamentu pracoval ako riaditeľ Oddelenia rozvojovej politiky a koordinátor projektov EÚ v Nadácii Hannsa Seidela v Mníchove. Kastler vyštudoval históriu a politické vedy v Erlangene, Nemecku a v Prahe. V súčasnosti prednáša na Univerzite aplikovaných vied v Ansbachu, Bavorsko. Viac info na: www.martinkastler.de

VERONIKA STICH – pochádza z Bavorska a už 30 rokov sa aktívne angažuje pre rozvoj vidieka. Prakticky celý život aj so svojím manželom pracovala na ich rodinnej farme, ktorú teraz prebral jej syn s rodinou. 23 rokov pracuje ako dobrovoľníčka pre Katolícke hnutie vidieka (KLB) v Bavorsku. 10 rokov sa venovala v rámci krajinského vzdelávacieho diela KLB v Bavorsku projektu „Spoločný rast európskej rodiny národov“. Od roku 2016 sa podieľa na vedení strategického partnerského EU Erasmus+ projektu „PRORURE II“, v ktorom je zapojených 10 európskych krajín. Je tiež aktívna vo svojej farnosti.

ŠTVRTOK

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

FRANTIŠEK MUŠKA – vyštudoval fytotechniku na Vysokej škole zemědělské v Brne. Zaoberá sa predovšetkým ochranou rastlín. Jeho doménou je tzv. signalizácia, teda optimalizácia chemického ošetrenia rastlín, zabezpečujúca kvalitnú úrodu a súčasne minimalizujúca zaťaženie životného prostredia. Je autorom, prípadne spoluautorom, asi 300 článkov, predovšetkým odborných z oblasti ochrany rastlín, ale aj populárno-vedeckých z histórie, či cestovného ruchu. Jeho široký okruh záujmov mu umožňuje vidieť súvislosti. Okrem iného sa v poznaní dejín snaží nachádzať poučenie pre súčasnosť. 

MILAN JURKY – člen Skupiny poradcov ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a predseda Združenia mladých farmárov na Slovensku ASYF. Vlastní rodinnú farmu v obci Vasiľov. Spolu s rodinou chová hovädzí dobytok, špecializuje sa na predaj mlieka a syrových výrobkov. Pri práci používa kvantum moderných technológií. Viac sa o ňom dozviete v článku: Farmár Jurky: Vďaka práci Jána Kuciaka sa slovenské poľnohospodárstvo ozdravuje.

PIATOK

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

o. MARTIN MEKEL – gréckokatolícky kňaz, manžel a otec 3 detí. Po 15 rokoch vedenia rómskej misie v Čičave, kde vybudoval Gréckokatolícke formačné centrum a zmenil životy stoviek Rómov, sa odvážil prijať novú misiu na Sigorde. Zo starej budovy bývalého lesníckeho učilišťa vzniká prácou Rómov i Nerómov centrum s odvážnymi podnikateľskými i ekologickými plánmi, v ktorom Rómovia majú slúžiť všetkým. Odvážne? Posúďte sami: romskamisia.sk/sigord

MICHAL SMETANKA – výrobca hud. nástrojov, hudobný interpret, skladateľ, multiinštrumentalista, zberateľ a prevádzkovateľ múzea hud. nástrojov, pedagóg. Od r. 1997 aktívny v oblasti neziskového sektoru v organizáciách venujúcich sa ľudovej kultúre, etnografii a rómskej problematike. Od roku 2000 už pôsobí v treťom sektore profesionálne. Dlhoročne bol poslancom obce Spišský Hrhov a pozná všetky tajomstvá jeho úspechu. Už dávno zistil, že ak chceme s Rómami pracovať alebo ak od nich chceme nejakú zmenu, musíme sa s nimi najprv skamarátiť. Toto heslo sa týka každej obce slovenského vidieka.

SOBOTA

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

MARTIN KOVÁČ – ukončil v roku 1995 štúdium vodného hospodárstva krajiny na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Odborne sa venuje témam ako sú ochrana kultúrneho dedičstva, znižovanie povodňových rizík, rizík sucha, tiež správa a obnova budov. Bol spoluzakladateľom neziskovej organizácie Národný Trust Slovenska, je členom medzinárodnej siete sociálnych inovátorov Ashoka. V rokoch 2010 až 2012 pôsobil vo funkcii splnomocnenca vlády SR, ktorý bol zodpovedný za prípravu a implementáciu Programu revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí SR. V roku 2020 inicioval vznik odbornej platformy Klimatický klub. Vypočujte si jeho podcast na Postoji.

ANKA ROMANČÍKOVÁ – je matkou 2 dcér a býva v dedinke Kalná nad Hronom v okrese Levice. Členka Gazdovského spolku Hont-Tekov, ktorý združuje malých farmárov a prvovýrobcov. V roku 2019 absolvovala úplný kurz permakultúrneho dizajnu. Spravuje skupinu Alchymisti, ktorá propaguje udržateľný životný štýl. Odišla z práce, aby sa mohla naplno venovať svojim záľubám a časom sa nimi aj živiť. …a začalo to práve predajom z dvora.

NEDEĽA – vrchol programu

Sledujte záznam kliknutím na obrázok.

TOMÁŠ ABEL – študuje Krajinné inžinierstvo na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Momentálne je prvák na Inžinierskom stupni, kde si zvolil modul vodné hospodárstvo. Štúdium ho baví a napĺňa, pretože v tom vidí veľký význam z pohľadu environmentálneho, ale aj osobného. Veľmi ho baví práca súvisiaca s vodou, krajinou a botanikou. Je vášnivý záhradkár. Vyrastal na farme/gazovskej osade Abeland ako jeden z 8 detí rodiny Abelovcov. Táto rodina sa snaží žiť kresťanské hodnoty v symbióze s prírodou a spoločenstvom podobne zmýšľajúcich ľudí. Medzi jeho ďalšie voľnočasové aktivity patrí rybárčenie, bylinkárčenie a športy všetkého druhu. 

o. PETER LAZORÍK – gréckokatolícky kňaz pôsobiaci v rómskej misii, manžel a otec 4 detí. Od detstva fascinovaný prírodou, pestovaním aj šľachtením. Spolu s manželkou pracujú na vytvorení gazdovského dvora s prvkami permakultúry za účelom zamestnávania a vzdelávania ľudí zo sociálne vylúčených komunít. Podarí sa im to? Možno závisí aj od vašich rád a postrehov.

JURAJ ŠÚST – je publicista, učiteľ, aktivista. Je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH), kde aj vedie niektoré semináre z oblasti morálnej/politickej filozofie a kresťanskej kultúry. Stojí za festivalom Bratislavské/ Košické Hanusove dni, píše do revue Impulz a denníka Postoj, vystupuje v relácii Reflektor, a taktiež sa zapája do občianskych aktivít, najmä v oblasti pro-life. S rodinou chová sliepky a hrá sa na domáceho pestovateľa.

Leave a comment

Časný a večný život: čo pomáha a čo vlastne škodí?

Ako môžu súvisieť život, smrť, večnosť a príroda? Aké prvky nachádzajúce sa v koncepte prírodných cintorínov môžu byť súčasťou integrálnej ekológie? Je smrť dostatočne využitou pastoračnou príležitosťou? Čo je tým, čo večnému životu pomáha, a čím zas život ničíme?

Najväčší problém konvenčného pohrebníctva možno nie je až tak ten ekologický, ako skôr tolerovanie materializmu až do takých rozmerov, že ohrozuje zvnútornenie človeka a upriamenie sa na večný život.
Jedna pani, ktorá sa roky venovala paliatívnej starostlivosti, robila výskum, prečo je táto starostlivosť o zmierenie človeka so smrťou i so Životom často odmietaná príbuznými zomierajúcich. Zistila, že mnoho príbuzných odmietlo paliatívnu starostlivosť z dôvodu „nedostatku financií“. Zároveň v tom istom čase už mali našetrené tisíce na pohreb pre svojho ešte žijúceho príbuzného. Uprednostnili starostlivosť o mŕtve telo pred vnútorným zmierením živého človeka so smrťou, s ľuďmi a s Bohom.
Pozostalí, prirodzene, túžia prejaviť svoju lásku a úctu zosnulému, no tieto skutky sa veľmi obmedzujú na materiálnu rovinu (pomník, výzdoba, oblečenie, smútok), a niekedy opomínajú duchovnú rovinu a kresťanskú vieru. Navyše, z prehnanej výzdoby cintorínov vzniká veľké množstvo odpadu, jeho likvidáciou sa znečisťuje životné prostredie, mrháme prírodnými i finančnými zdrojmi a konečný efekt týchto zvyklostí je gýčovitý, neestetický, ba priam materialistický.

Inšpiruje ma, ako aj mnohí neveriaci či pochybujúci vedia prežiť pohreb s nádejou a sústredením sa na dobré spomienky a videnie dobra v pozostalom, so snahou eliminovať materiálno (napr. na ekologických cintorínoch). Veď je to zdravý sedliacky rozum, ktorý hovorí, že zosnulému už nič materiálne nepomôže, iba duchovné! O čo viac by mali byť aj kresťanské pohreby takéto? S nádejou a so skutkami tomu zodpovedajúcimi? My, kresťania predsa poznáme privilegované a jediné pravé prostriedky, ako účinne pomôcť zosnulým. Sú to: modlitba, sviatosti, vylúčenie náklonnosti k hriechu, odpustky, viera, láska a nádej. Načo potom slúžia všetky tie materiálne „ozdoby“, ktoré zosnulému nepomôžu, zbytočne mrháme zdrojmi (finančnými, prírodnými a pod.) a navyše tým škodíme prírode, znečisťujeme prostredie?! Skutočne tým iba „nevinne“ vyjadrujeme úctu zosnulému? A čo ak nás tieto materiálne „kultúrne zvyklosti“ oddiaľujú od skutočného duchovného prežívania pohrebu?

Sledujte online webinár Dušičky VIAC s Bohom a s prírodou.
(Pre sledovanie kliknite na obrázok.)

Zároveň vidím pohreby ako nie vždy využitú pastoračnú príležitosť, kedy sú pozostalí scitlivení na otázky života, smrti a večnosti. Pýtajú sa, ako to s tým životom vlastne je… Práve tu by mala byť dôsledne vysvetlená kresťanská nádej spočívajúca v Kristovom zmŕtvychvstaní.
Ešte jeden aspekt: mladí (a na moje prekvapenie) i starí ľudia sa počas života takmer vôbec nezamýšľajú nad smrťou, až kým sa s ňou nestretnú pri smrti blízkeho či svojej. Takto ich prekvapí. Aj my kresťania často zabúdame na večný život, ktorý má byť zdrojom našej nádeje i našou túžbou. Treba v tejto silno konzumnej a materialistickej spoločnosti začať viac hovoriť o smrti ako o možnom radostnom prechode do večnosti.

Keď premýšľam o ekologických cintorínoch, ktoré sú akoby minimalistickým riešením, ktoré privádza k väčšej duchovnosti, často mi napadne svätý František z Assisi, ktorý zomieral nahý a v smrteľnej agónii sa nechal položiť z postele na zem. Vedel, že pred Bohom nič nemá – ani v živote, ani v smrti – a tiež vedel, kam ide. Že telo má byť vzkriesené ku kráse a dokonalosti, bez ohľadu na všetko materiálne a na to, akým spôsobom bude pochované. 

Jedinou podmienkou pre vstup do večnosti je kajúce a pokorné srdce, vyznávajúce Ježiša Krista ako svojho jediného Pána a Spasiteľa. Ak táto podmienka splnená nie je, akýkoľvek krásny či vyzdobený pomník sa podobá iba „obielenému hrobu“.

No je tu ešte jedna možnosť: svojim zosnulým môžeme pomôcť vytrvalými modlitbami, prijatím sviatostí či odpustkov. Prinesením kvetov či zapálením sviečky im síce vyjadríme úctu, no nijak im to pred Bohom nepomôže. Pamätajme na to aj počas týchto novembrových dní.

Pozn.: Tento článok je iba vyjadrením názoru jednej z členiek tímu, Ivany Németovej, nemusí vyjadrovať celkové stanovisko iniciatívy Kresťan na vidieku k danej problematike.

Môžete si prečítať: 5 krokov k osobnejšiemu pohrebu

Leave a comment

Láska – k prírode i k ľuďom – ide (aj) cez žalúdok!

Iniciatíva Kresťan na vidieku sa stále rozvíja a nadobúda jasnejšie kontúry. Svoje dvere otvára všetkým, čo chcú priložiť ruku k dielu, i tým, ktorí majú chuť oživiť svoju dedinu a majú nápady, ako na to. Do tímu sme preto prizvali i nových členov. Uvedomili sme si, že sa potrebujeme navzájom viac spoznať, zohrať a rozvinúť naše vnútorné poslanie. A tak sme usporiadali nezabudnuteľný Teambuilding tímu KNV. Ako už iste predpokladáte, neurobili sme to obyčajne – ale zodpovedne, uvedomelo a chutne! 🙂

Presnejšie, aj úplne obyčajné veci sme urobili „trochu inak“ – z lásky k sebe i k matke Zemi. Pri organizácii vznikli bežné praktické otázky: Čo budeme jesť? Kde vlastne budeme? Baby sa hneď ponúkli: „Môžeme nakúpiť šunky, syry, zeleninu, nápoje.“ Tomáš K. navrhol: „Môžeme byť v popradskom Coworkingu.“ Darinka s Bernadetou sa ponúkli, že môžu upiecť domáci kváskový chlebík. Vtedy som pochopila, že TOTO je cesta. Domáce, vlastnoručne vyrobené, zo záhradky. Preto sme sa spoločne zhodli, že kúpime iba to najnutnejšie. Bez šunky sme sa zaobišli, zeleninu sme mali zo záhradky člena tímu Tomáša Ábela (z Abelandu), Darinka doniesla skvelý domáci kozí syr od babičky a domáci mätový sirup. A všetko zaklincovala vôňa ešte teplého kváskového chleba. Nechýbal ani dezert v podobe koláčov – samozrejme, doma upečených. A čo sme napokon potrebovali kúpiť? Iba jednu kocku masla. A pivo k tomu :). Poviem vám, to bola hostina!

Chladný večer sme síce strávili v Coworkingu, no na ďalší deň sme neotáľali a išli sme k Darinke na záhradku. Ani by sme neverili, že v polke septembra sa ešte dá opáliť. Popri celodennom plánovaní, snívaní, spoznávaní, zábave a spoločných aktivitách sa nám v kotlíku varil guláš z mäsa od lokálneho farmára. Lepšie menu sme mať ani nemohli.

Nezabudnuteľný teambuilding tímu KNV

A čo vlastne bolo na tomto obyčajnom konaní také neobyčajné? Prečo je dôležité jesť najmä z vlastných zdrojov a lokálne?

  1. Je to prirodzené, chutné a úprimné. Jeden jezuita vo svojej knihe Priťahovaní Bohom – 49 duchovných cvičení navrhuje pri ďakovaní Bohu za jedlo, ktoré máme pred sebou, otvoriť sa vďake za ľudí, ktorí jedlo pripravili a zabezpečili, aby sa dostalo na náš tanier. Tiež odporúča vnútorný dialóg so všetkými prvkami na našom tanieri (rastlinnými, živočíšnymi i minerálnymi) a ďakovať za ne, že ich Pán povolal k bytiu a skombinoval pre náš život a naše potešenie.
    Aj keď môžeme ďakovať Bohu za všetkých neznámych ľudí, cez ktorých ruky prešlo naše bežné supermarketové jedlo či suroviny (zváženie ich počtu už nechávam na vás; ja ich odhadujem na desiatky), naša vďaka Bohu je oveľa adresnejšia, priamejšia i úprimnejšia, keď vieme, odkiaľ naše jedlo je, a ako bolo vypestované či vyrobené.
  2. Chceme vedieť, odkiaľ je naše jedlo. Viete si vôbec predstaviť, aký príbeh sa môže ukrývať za obyčajnou bravčovou či kuracou šunkou? Nevravím iba o kvalite jej spracovania, o percente obsahu mäsa v nej, o éčkach, dusitanoch a prídavných látkach, ktoré nám škodia. Nehovorím iba o krajine pôvodu (plus krajine pôvodu mäsa, ktoré nemusia byť zhodné), čo ovplyvňuje uhlíkovú stopu zanechávajúcu dôsledky nielen na našom zdraví, ale i zdraví našej planéty. Vieme však niečo o zvieratách, z ktorých bola vyrobená? Že vo výrobkoch z nich môžeme konzumovať aj ich stresové hormóny v dôsledku podmienok, v ktorých žili?
    Ale viete, čo tieto zvieratá konzumujú? Sóju, ktorú pestujú v Paraguaji, Brazílii a Argentíne na mieste vyrúbaných lesov a Amazonského pralesa. Kvôli pestovaniu sóje pre najmä európske prasatá, hydinu a dobytok vznikajú na týchto vzácnych miestach sójové plantáže. Tie sú postrekované pesticídmi aj prostredníctvom lietadiel, pričom tieto nebezpečné chemické zložky kontaminujú vodu, pôdu a predovšetkým vzduch, čo ohrozuje zdravie i živobytie najmä obyčajných roľníkov. Spotreba mäsa je na svete najvážnejším dôvodom, pre ktorý miznú Amazonské pralesy, pľúca Zeme; zároveň je podľa OSN hnacou príčinou klimatických zmien a je často spojená s nadužívaním či znečisťovaním prírodných zdrojov.
  3. Chceme jesť to, čo má v sebe život. Potraviny zo supermarketov v sebe často postrádajú výživné látky, ba obsahujú také látky, ktoré nie sú prospešné pre naše zdravie i zdravie našich blížnych (najmä blížnych z rozvojových krajín). Napríklad zelenina i ovocie sú niekedy ošetrované prípravkami, ktoré spomaľujú ich starnutie (fungicídy či vosk na jablkách). Neďaleko španielskeho mesta Almeria je najväčšia koncentrácia skleníkov na svete – ide o územie 26 000 hektárov. Pracuje tu množstvo legálnych a nelegálnych migrantov v podmienkach, ktoré nerešpektujú ľudskú dôstojnosť. Práve odtiaľ pochádza množstvo supermarketovej zeleniny a ovocia, ktoré u nás v tom čase nemajú sezónu.
    Vo väčšine spracovaných potravín (t.j. sušienky, chipsy, čokoládové tyčinky a ostatné „sladkosti“) sa nachádza palmový olej pochádzajúci z Indonézie a Malajzie, kde boli obrovské plochy dažďových pralesov a vzácnych mokradí nahradené palmovými plantážami. Domorodé kmene z týchto miest strácajú tradičný spôsob života a spôsob obživy.

Aj ja občas konzumujem šunku, jem mäso či sušienky. Dôležité je však uvedomiť si možné dôsledky každého nášho konania, zmeniť paradigmu (scitlivením sa na „volanie chudobných a Zeme“, podľa slov pápeža Františka), nastavenie vlastných limitov spotreby a zamyslenie sa, v akej miere mäso, nesezónnu zeleninu a pod. (i všetky iné prostriedky) skutočne potrebujem.

Toto boli iba 3 dôvody. Keď nastúpite na cestu zodpovednejšieho stravovania, nájdete ich oveľa viac. Navrhujem začať duchovným cvičením spomenutým v prvom bode. Ak si ho vykonáte úprimne a dostatočne uvedomelo, navždy to zmení spôsob vášho vnímania, stravovania i konania.

Trikrát denne má každý z nás možnosť zvoliť si stravu, ktorá viac rešpektuje život v nás a okolo nás. Vo svete, v ktorom žije viac než 7 miliárd ľudí, sa síce môže naše pozitívne konanie zdať ako kvapka vody v oceáne, no nie je to tak.

(z publikácie Jedlá zmena – Prečo na zodpovednom stravovaní záleží)

Spoznávaním a uvedomením si dôsledkov svojho konania som dospela k záveru, že citlivejšie a zodpovednejšie voľby v oblasti stravovania i ochrany prírody sú prejavom lásky k sebe samým, k našim blížnym (aj na druhej strane zemegule), k matke Zemi, a teda aj lásky k samému Bohu, ktorý je Otcom všetkých ľudí i stvorení.

A každé naše konanie – v súkromí i na verejnosti – zaváži. Robme preto „malé veci s veľkou láskou“.

Zdroje: príručka Jedlá zmena, ktorú odporúčam prečítať. Tiež môžete navštíviť stránku www.jedlazmena.sk

Leave a comment

Posolstvo Svetového dňa cestovného ruchu: Rozvoj vidieckej turistiky

27. septembra sa bude sláviť 41. Svetový deň cestovného ruchu s takmer prozreteľnostnou témou vidieckej turistiky, ktorá môže pomôcť prekonať krízu post-pandémie. V dôsledku pandémie COVID-19 môže dôjsť ku koncu roka 2020 k poklesu medzinárodných turistov asi o jednu miliardu, so svetovou ekonomickou stratou takmer 1200 miliárd dolárov. To by malo za následok obrovskú stratu pracovných miest v celom odvetví cestovného ruchu.

Vidiecky rozvoj ako začiatok znovuobnovenia cestovného ruchu

Téma 41. ročníka „Cestovný ruch a rozvoj vidieka“ bola  vybraná Svetovou organizáciou cestovného ruchu (UNWTO) ešte pred pandémiou. Kardinál Turkson to označuje za prozreteľnostné, keďže vhodne naznačuje cestu k možnému oživeniu tohto odvetvia:

„Začína sa to pozvaním vziať vážne a uvádzať do praxe trvalo udržateľný rozvoj, ktorý v oblasti cestovného ruchu znamená väčší záujem o mimomestské turistické destinácie, malé dediny, osady, cesty a lokality málo známe a menej frekventované: tie najviac ukryté miesta, ktoré treba objaviť alebo znovuobjaviť práve preto, že sú očarujúce a neskazené. Vidiecky charakter žije v týchto miestach, vzdialených od ciest davového turizmu. Ide teda o rozvoj udržateľného a zodpovedného cestovného ruchu, ktorý v súlade so zásadami sociálnej a ekonomickej spravodlivosti a pri plnom rešpektovaní životného prostredia a kultúr, uznáva ústredné miesto hostiteľskej miestnej komunity a jej právo byť protagonistom v trvalo udržateľnom rozvoji a byť spoločensky zodpovednou za svoje územie; ide teda o cestovný ruch, ktorý podporuje pozitívnu interakciu medzi turistickým priemyslom, miestnou komunitou a cestovateľmi.“

Príležitosť osvojiť si múdry životný štýl

„Múdrosť tých, ktorí obrábajú pôdu, spočívajúca v jej pozorovaní a trpezlivom čakaní, môže pomôcť uponáhľanému modernému svetu zharmonizovať tempá každodenného života s tými prírodnými.“

Ako sa ďalej uvádza v posolstve, vidiecky cestovný ruch a poľnohospodárstvo by sa mohli stať dvoma základnými zložkami pre vytváranie nového sveta, aký by sme si priali. Ido o „cestovný ruch vytváraný ľuďmi a skrze ľudí“:

Drobní poľnohospodári sú napokon prvoradými správcami stvorenstva vďaka ich trpezlivému a namáhavému obrábaniu pôdy. Turisti sú návštevníkmi, ktorí sa môžu stať podporovateľmi ekosystému, ak cestujú uvedomelým a striedmym spôsobom. Cestovanie do vidieckych destinácií teda môže konkrétne znamenať podporu miestnych produkcií, malých poľnohospodárskych podnikov, vedených v súlade so zákonmi prírody. Cestovanie môže takto mať príchuť histórie i otvoriť srdce širokému horizontu bratstva a solidárnosti.

Cestovný ruch má podľa slov kardinála Turksona vedieť chrániť a deliť sa o dary zeme v prostredí vidieka, čím môže turistov učiť novým štýlom života: „Múdrosť tých, ktorí obrábajú pôdu, spočívajúca v jej pozorovaní a trpezlivom čakaní, môže určite pomôcť uponáhľanému modernému svetu zharmonizovať tempá každodenného života s tými prírodnými.“

Prostriedok na zbližovanie ľudí i odstraňovanie chudoby

Posolstvo Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj vyjadruje význam cestovného ruchu aj pre osobné medziľudské vzťahy v postmodernom svete, ktorý „potrebuje blízkosť“, čiže „blízkosť vzťahov, a teda sŕdc“:

„Cestovný ruch, ktorý v každom prípade predpokladá pohyb osôb a produktov, musí teraz ukázať svoju transformatívnu tvár, ako obnovná činnosť, ktorá dáva vzrastať duchu bratstva medzi národmi.

Výzva politikom, ochranárom i predstaviteľom Cirkvi

aby svojimi skutkami prispievali k premene sŕdc pre zdravú a správnu integrálnu ekológiu, v ktorej sa hodnota ľudskej osoby snúbi s ochranou životných podmienok vidieckych komunít.“

„Verejní správcovia nech venujú svoj pohľad marginálnym oblastiam, dajúc týmto územiam konkrétne príležitosti na rozvoj, zhodnocujúc ich špecifické povolania, účasť miestnych komunít na rozhodovacích procesoch, a zlepšujúc príjmy tých, ktorí pracujú s pôdou.

Zvlášť sa obraciame na ekologické hnutia a na všetkých, ktorí sa angažujú v ochrane životného prostredia, aby svojimi skutkami prispievali k premene sŕdc pre zdravú a správnu integrálnu ekológiu, v ktorej sa hodnota ľudskej osoby snúbi s ochranou životných podmienok vidieckych komunít sídliacich v okrajových oblastiach.“

Posolstvo vyzýva k aktívnej účasti na rozvíjaní takéhoto správneho cestovného ruchu aj predstaviteľov Cirkvi

„Biskupov a zodpovedných za pastoračnú starostlivosť v cestovnom ruchu prosíme o súčinné úsilie, aby sa každý na svojom území ujal konkrétnych iniciatív nápomocných turistickým aktivitám. Veriaci a farnosti nech svedomito a veľkodušne odpovedajú na požiadavky a potreby pracovníkov cestovného ruchu, ktorí sú dnes v ťažkostiach, a spoločne nech rozvíjajú siete blízkosti vo vzťahoch a pomáhajú v podpore stratených príjmov. Nech sa vytvárajú nové spôsoby turistického vyžitia vo vidieckych oblastiach, v ktorých sa bude spájať úcta k životnému prostrediu s príležitosťami na obživu pre miestnych pracovníkov cestovného ruchu.“

Text prebraný z https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20200808005

Leave a comment

Modlitba pápeža Františka – Laudato si‘ a pandémia

Láskavý Bože, stvoriteľ neba, zeme a všetkého čo je v nich, otvor naše mysle a dotkni sa našich sŕdc, aby sme mohli byť súčasťou stvorenstva, tvojho daru.

Stoj pri núdznych v týchto ťažkých časoch, osobitne pri tých najchudobnejších a najzraniteľnejších. Pomáhaj nám preukazovať kreatívnu solidárnosť pri čelení dôsledkom tejto globálnej pandémie. Urob nás odvážnymi v prijímaní zmien sledujúcich úsilie o spoločné dobro. Teraz, keď viac než inokedy cítime, že sme všetci vzájomne prepojení a na sebe závislí.

Zariaď, aby sme dokázali počúvať a odpovedať na volanie zeme a na volanie chudobných. Kiež sa súčasné utrpenia stanú pôrodnými bolesťami bratskejšieho a udržateľnejšieho sveta.

Pred láskyplným pohľadom Panny Márie Pomocnice ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Leave a comment

Rozhrania života

Autorka článku: Patricia Pavlovská

Systémy navrhnuté podľa permakultúrnych princípov sú založené na podobnom fungovaní ako systémy čisto prírodné. Princípy navrhovania permakultúrnych systémov majú snahu okopírovať základné pravidlá fungovania ekosystémov so zámerom, aby boli umelé systémy čo najviac samočinné a súčasne čo najviac produktívne a zároveň bezodpadové. Platí tu pravidlo tzv. “minimaxu”, maximálne výnosy pri minimálnom úsilí. Jedným z nástrojov, ako sa čo najviac priblížiť týmto parametrom, je využitie “okrajového efektu”.

“Ekotón – hraničná časť medzi dvoma biocenózami, napr. okraj lesa, prechodné pásmo medzi rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami” (www.cudzieslova.sk)

Ako príklad si môžeme vziať rozhranie (ekotón) medzi vodnou plochou a pevninou. V rybníku, ako špecifickom prostredí, žije určité množstvo živočíchov a rastlín, ktoré sú schopné osídliť tento priestor. Na pevnine, napríklad na lúke okolo rybníka, žije tiež len určité množstvo rastlín a živočíchov. Okraj rybníka je rozhraním (ekotónom) týchto dvoch prostredí. Pozorovaním si môžeme uvedomiť fakt, že na rozhraní týchto dvoch výrazne odlišných priestorov žije väčší počet druhov ako je súčet druhov na jednotlivých prostrediach. Jednoducho povedané, ak na lúke žije 10 druhov, v rybníku 10 druhov, tak na rozhraní ich nebude žiť 20 druhov, ale viacej. Rozhrania (ekotóny) umožňujú totiž život aj obojživelníkom či rastlinám vlhkomilným, ktoré by nerástli vo vode ani na suchej lúke. Okrajové zóny výrazne zvyšujú biodiverzitu systému. Ekotóny sú zreteľné aj medzi lesom a lúkou, kde sa to napr. prejavuje krovitým poschodím a častejším a bohatším výskytom jedlých húb. 

Túto vlastnosť môžeme zámerne využiť pri budovaní permakultúrnych systémov. Keďže sa snažíme dosiahnuť čo najproduktívnejší a pritom veľmi stabilný ekosystém na čo najmenšej ploche, využitie ekotónu nám umožní zmenšovať plochu potrebnú na produkciu pri zachovaní biodiverzity. Môžeme sa pozrieť na rozhranie rybníka a pestovateľskej plochy. Pokiaľ je okraj rybníka kruh, jeho obvod je ekotónom, ktorý je veľký ako samotný obvod rybníka. Pokiaľ okraje rybníka zvlníme, urobíme poloostrovy vybiehajúce do rybníka, na tom istom obvode kruhu získame oveľa dlhšiu trasu ekotónu, čiže zväčšíme dĺžku rozhrania a tým aj jeho využiteľné vlastnosti. Na tomto princípe fungujú napr. “chinampy – chinampas”. Sú to poloostrovy vybiehajúce do vodnej plochy. Vo vode je rozvinutá akvakultúra, na pevnine pestovateľské plochy. Úrodné bahno z vody sa vyhadzuje na chinampy. Okrem produkcie pre človeka sa na chinampách pestujú  aj plodiny pre chov rýb, ktoré voľne padajú do vody a živia ryby v akvakultúre. Je tu kolobeh, biodiverzita, stabilita. 

Najväčším rozhraním na Zemi je rozhranie medzi neživou litosférou (horninou) a neživou atmosférou (vzduchom). Hrúbka litosféry je 100 – 200 km. Hrúbka atmosféry je cca 600 – 700 km. Medzi týmito dvoma rozhraniami prebieha neustály proces premeny, proces zrodu, proces tvorby života. Tu vzniká pôda. Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé. Zmena, pri ktorej vzniká tenulinká, niekde len niekoľko centimetrov hrubá, živá, dynamická forma hmoty, ktorá umožňuje život rastlinám a tým aj väčšine suchozemských živočíchov. Celý suchozemský život závisí na pôde, jej schopnosti plodiť, jej schopnosti transformovať neživé na živé (minerály na rastlinné telá), živé  na neživé (rozklad mŕtvych tiel). 

„Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále záhadné ako počatie dieťaťa, táto zmena neživého na živé.“

Preto je veľmi dôležité uvedomenie, že pôda nie je nevyčerpateľný zdroj, že pôda nie je niečo samozrejmé. Je to živý komplex, ktorý sa dá veľmi ľahko zničiť a veľmi pomaly uzdraviť. Z tohto pohľadu ochrana pôdy, predovšetkým úrodnej, je nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie trvalej udržateľnosti ľudskej kultúry (spomeňte si na zaberanie najlepšej poľnohospodárskej pôdy hypermarketmi a priemyselnými parkami). Pokiaľ si zaberieme, zdevastujeme, či zmyjeme eróziou úrodnú pôdu, budú nám nanič všetky priemyselné parky…

Našťastie, pôda sa dá i budovať, dá sa skvalitniť, dá sa zúrodniť, dá sa obnoviť i vyčistiť. Všetkými týmito technológiami je vhodné a nutné sa zaoberať v poľnohospodárstve, pôdohospodárstve a o to viac v permakultúrnych systémoch, aby boli vôbec schopné fungovať. Viac informácií na tému budovania pôdy získate na kurzoch permakultúry.

Článok prebratý z časopisu Klíčová dírka (2010/7) s láskavým dovolením autorky Patricie Pavlovskej. Viac o permakultúrnych kurzoch sa dozviete na: www.skola.permakultura.sk

Foto: Erik – Homo Viator; Lucia Dlugošová OZ KreDO

Leave a comment

Permakultúra, práca, slnko pod Tatrami a kopec smiechu

Aj takto môže vyzerať praktický seminár Kresťan na vidieku.

Smiech, dokonalý výhľad na Tatry, príjemné počasie, príroda, praktické vzdelávanie, prehliadka permakultúrneho pozemku a ríbezľového sadu, vyvýšené záhony, kompostovanie, biouhlie, skvelá partia, ba zohraté spoločenstvo ľudí, ktorí túžia nachádzať a oslavovať Boha v zdravej prírode a v blížnych.

„Som vďačná za túto iniciatívu,“ priznávajú dievčatá v úvodnom kolečku praktického seminára. „Existuje síce aj Kresťan v politike, Kresťan v meste, no je super, že je aj Kresťan na vidieku.“ „Hej, kresťania, tí sú všade…“ smeje sa Roman.

Celý štvrtok a piatok boli búrky, ktoré hlásili aj na sobotu, na deň praktického seminára, a tak som účastníkov poprosila, aby si doniesli okrem pracovného oblečenia aj gumáky a pršiplášte; s Ľubom, spolulektorom, sme uvažovali aj nad alternatívnym programom vo vnútri. Popri modlitbe za vhodné počasie sme si však opakovali, že pravého záhradníka žiadne počasie neodradí, a podobne sme povzbudzovali aj záujemcov o seminár.

V sobotu ráno sa pod Tatrami spolu so slnkom vynorilo aj neočakávané množstvo účastníkov (bolo nás okolo 20), priateľov v Kristovi z februárového permakultúrneho seminára a z následných online „korona“-streamov. Prišli ľudia z Popradu i z jeho okolia, od Prešova, z Košíc, ale aj z Vrútok, zo Žiliny i z ďalekej Marianky. Hostiteľom bol Marek, ktorý si s tímom nadšencov nadizajnoval svoj hektárový pozemok na kurze permakultúrneho dizajnu.

Úvodné predstavovacie a zdieľacie kolečko, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou permakultúrnych kurzov na celom svete, sa nezaobišlo bez smiechu, dobrej nálady, nemalého nadšenia a očakávaní. Pozvali sme medzi seba aj Boha a zverili sme mu okrem počasia aj prácu i radosti toho dňa.

Seminár sa nezaobišiel bez smiechu a dobrej nálady

Marek sa podelil so svojím príbehom. Spolu s manželkou Evičkou žili v Bratislave a rozhodli sa kúpiť hektárový pozemok pod Tatrami, hoci sa im spočiatku zdal trochu malý. Marek však postupne zistil – aj vďaka permakultúrnemu kurzu – že potrebuje vyriešiť otázku, čo robiť s budúcim nemalým množstvom produktov pozemku. Zistil, že permakultúra nie je iba o pestovaní či chove, ale v prvom rade o dizajnovaní a logickom plánovaní procesov, množstva produktov a ich využitia, štruktúr, financií a prípadne aj podniku. Aj to posledné bol Marekovi prípad, a teda okrem viacerých pivníc a skladov nadizajnoval aj fungovanie zdieľania prebytkov zo svojho sadu, pričom tento aspekt je jedným z troch hlavných piliérov permakultúry.

Marek účastníkom predstavil dizajn svojho pozemku a vykročili sme na prehliadku zákutí jeho zeleného kráľovstva. Okrem jazierka, sadu, bylinkových a zeleninových častí sme mohli vidieť aj Marekovo „sledovanie procesov“ pri rôznych spôsoboch pestovania zemiakov: v slame i v zemi. Marek sa týmto snaží zistiť, ktorý zo spôsobov je najefektívnejší vzhľadom na vstupnú energiu a na výstupy, teda úrodu. O svojich zisteniach nás bude v čase úrody informovať.

Marek účastníkom predstavil dizajn svojho pozemku

Po prehliadke sme si už vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce. Podarilo sa nám vybudovať 2 krásne a funkčné vyvýšené záhony určené na pestovanie zeleniny. Marek ako správny pozorovateľ (= teda permakultúrnik) plánuje dobudovať ešte ďalšie dva záhony, pričom každý má byť založený odlišným spôsobom (mulčovanie kartónom, slamou, nopovka po okrajoch dosák, dosky s impregnačným náterom či bez neho). Marek týmto vysleduje, ktorý zo záhonov bude udržateľnejší.

Následne nám Marek predstavil Berkeleyho (18-dňový) kompost a spôsob jeho prípravy. Upozornil nás aj na o pár dní dlhšie trvajúci proces kompostovania v slovenských a najmä podtatranských podmienkach.

Obed sme mali netypický alebo, inak povedané, typicky slovensko-turistický. Keď nás prekvapili bratislavské ceny najbližšej podtatranskej reštaurácie, spontánne sme sa zhodli na obede zo spoločných zásob, popri ktorom sme sa veľa nasmiali. Každý sa podelil s každým, a tak sme zajedali kváskový či olivový chlebík banánom, varenú zeleninku jahodovou bublaninu a škoricové slimáky jabĺčkom a orieškami. A všetci sme sa nasýtili – okrem jedla pravdepodobne aj neopakovateľnou atmoškou.

Spontánne sme sa zhodli na obede zo spoločných zásob, popri ktorom sme sa veľa nasmiali.

Od Mareka sme sa presunuli k Ľubovi, spolulektorovi seminárov Zdravá záhrada, do jeho ríbezľovo-ovocného sadu. Cestou nám Ľubo ukázal kľúčové línie a kľúčové body (key-line a key-points) na spomalenie a zadržiavanie vody v krajine. V sade nám predstavil blížiacu sa bohatú úrodu bielych, červených i čiernych ríbezlí rôznych odrôd zameraných na kvalitu i kvantitu. Na svojich ríbezliach účastníkom názorne priblížil spôsoby zeleného hnojenia, mulčovania slamou a zúrodňovania pôdy biouhlím. Tiež nám odhalil tajomstvo svojej úrody – bohatý mikrobiálny život v zdravej pôde, ktorý sme mohli voľným okom vidieť na tzv. ryžovej pasci: pozorovali sme nádherné vlákna zelených a bielych mikrobiálnych húb.

Nechýbalo ani predstavenie sľúbeného biouhlia, najrýchlejšieho a najefektívnejšieho spôsobu zúrodnenia pôdy a zadržania živín v pôde. Účastníci sa dozvedeli, na akom princípe funguje, na čo je dobré a ako si ho môžu jednoducho vyrobiť aj na svojej záhradke a pritom sa zbaviť odpadu, ktorý nedokážu skompostovať.

Ľubov ríbezľový sad a vysvetľovanie kľúčových línií v krajine

Ako pri každom permakultúrnom kurze či seminári, nechýbalo záverečné kolečko feedbackov, zdieľania i vďačnosti. Vďačnosti Bohu, za krásne počasie, za hlboké, priateľské spoločenstvo, za skvelú atmošku, pri ktorej až tiekli slzy od smiechu, za zmysluplne prežitý deň a za prácu, ktorá priniesla nové poznatky, inšpirácie a oddych. Tiež znela vďaka organizátorom, hostiteľovi Marekovi i lektorom a iniciatíve Kresťan na vidieku.

Na záver som sa ako lektorka i spoluorganizátorka musela účastníkom ospravedlniť: „Síce som sa snažila myslieť na každú možnú situáciu a vopred vám zabezpečiť čo najväčší komfort, keď som vám písala, aby ste si doniesli pršiplášte a gumáky, no ani náhodou mi nenapadlo, že budete potrebovať aj opaľovací krém!“ A skutočne, mnohí aj po týždni spomíname na nezabudnuteľný deň pod Tatrami, so spálenou tvárou. Spálenie však pominie. No zážitky, poznatky a najmä priateľské spoločenstvo v Bohu nám nikto nevezme!

Autorom fotiek je Erik alias Homo Viator.

P.S.: A ešte malá ochutnávka jednej z mnohých humorných situácií.
Málokto vie, že niektoré odrody borovíc sú jedlé – teda ich plody. Marek takéto borovice má na svojom pozemku. Našich permakultúrnikov to nemálo zaujalo.

„Tuto máme jedlú borovicu“.
„Tak borovicu alebo jedlu?“
„No borovicu „jedlu“:)“

Katka sa pýta: „A čo sa z nej je? Šišky? Ako sa vlastne dajú jesť tie šišky?“
Ferko na to jednoducho odpovedá: „No predsa s džemom.“ 🙂

Príďte a ochutnajte aj Vy z našich permakultúrnych seminárov Zdravá záhrada. Ak máte záujem zúčastniť sa ďalšej série 3-dielnych seminárov, môžete sa predbežne prihlásiť tu. Termíny ešte upresníme.

Leave a comment

Všetko pekne zelené

Ďakujeme kresťanom na vidieku, že nám poslali mnoho fotografií zo záhrad.

Leave a comment

Prečo sa hnutie Kresťan na vidieku usiluje aj o oblasť duchovného rozvoja?

Všetkým bratom a sestrám, veriacim i neveriacim, túži byť hnutie Kresťan na vidieku nablízku a poskytovať možnosti na hľadanie i nachádzanie „vzácnej perly Božieho kráľovstva“, toho „jediného, čo je potrebné“ (Lk 10, 42).

Ruža sa rozvíja a rastie. Keď sa nerozvíja, hynie. Rast je jedným zo základných prejavov života. Podobne je to aj s duchovným životom. Keď sa nerozvíja, stáva sa len rigídnym dodržiavaním náboženských pravidiel, bez vitálneho vzťahu so Stvoriteľom všetkého života, s ľuďmi a so všetkým, čo je stvorené, s prírodou.

Jedným z cieľov iniciatívy Kresťan na vidieku je rozvoj duchovného života najmä vo vidieckych farnostiach. Tie sú často uniformné v porovnaní s mestskými farnosťami (jedna farnosť/filiálka, jeden kňaz, stála komunita veriacich bez nových členov či zmien) a s obmedzenými duchovnými, vzdelávacími či kultúrnymi možnosťami (menej sv. omší počas týždňa, menej príležitostí na vzdelávanie sa v náuke viery a pod.). Navyše, nielen veriaci na vidieku sa môžu cítiť duchovne či spoločensky opustení, ale podobne situáciu prežívajú i niektorí kňazi pôsobiaci na vidieku. Súčasťou vidieka sú aj rodinné farmy či ľudia žijúci na lazoch, ktorí sa rozhodli vydávať svedectvo namáhavej, no krásnej práce v súlade s prírodou a Stvoriteľom. Tí sú v dôsledku neustálej starostlivosti o hospodárstvo niekedy spoločensky izolovaní a majú obmedzené možnosti byť aktívnou súčasťou kresťanského spoločenstva. Netreba zabúdať na všetkých, ktorí – či už bývajú na vidieku alebo v meste, či sú kresťania alebo nie – túžia po slobodnejšom a jednoduchšom živote, ktorí túžia bývať vo vlastnom príbytku v blízkosti prírody, ktorí sa túžia živiť prácou vlastných rúk, pestovať, chovať, či inak zveľaďovať svoje bezprostredné okolie, či na tých, ktorí túžia mať aspoň zdravé a kvalitné potraviny, pestované či chované v dôstojných a fair-trade podmienkach, neškodiac našej matke Zemi. Základom túžby všetkých týchto ľudí je túžba Boha po užšom spojení sa s Ním, a to aj cez obnovenú lásku k prírode, k bratom na celom svete i k sebe samým. Lebo láska k ľuďom, zvlášť k tým najslabším, a láska k matke Zemi spolu neoddeliteľne súvisia.

Značnú časť populácie na slovenskom vidieku tvoria Rómovia (napríklad v okrese Kežmarok žije na vidieku až 51 % Rómov, priemerne tvorí slovenský vidiek 36,1 % Rómov), čo predstavuje nielen výraznú misijnú príležitosť pre kresťanov, ale aj ponuku nechať sa evanjelizovať Rómami, keďže vo viacerých okresoch na východe Slovenska pôsobí Gréckokatolícka rómska misia, ktorej členmi sú aj mnohí obrátení Rómovia ohlasujúci radostnú zvesť o vykúpení.

Napriek niektorým súčasným nedostatkom má vidiek úžasný potenciál na rozvíjanie duchovného života. Na vidieku je výrazne tichšie prostredie, menej hektiky, viac generácií žije vo väčšej blízkosti, ľudia sa viac poznajú a nie sú anonymní – to všetko napomáha kresťanskej láske a vzťahu s Bohom a ľuďmi. Ľudia na vidieku sú tiež v užšom kontakte s prírodou, ktorá vedie k chvále Stvoriteľa (porov. Pieseň brata Slnka, Laudato si – Buď pochválený, môj Pane), majú viac možností na pestovanie či chov, a teda aj na chránenie si zeme a jej zveľaďovanie, podľa prvotného úmyslu Stvoriteľa (Gn 1, 28-30).

Na vidieku sa nachádzajú i viaceré slovenské kláštory, napríklad benediktínsky kláštor na Sampore, karmelitánsky kláštor v Lorinčíku i mnohé iné, ktoré môžu byť duchovným žriedlom i inšpiráciou pre vidiek. V mníšskej tradícii je príroda dôležitým prvkom stretnutia človeka so svojím Stvoriteľom.
Krásne, tiché, človekom neznečistené prostredie prírody poskytuje unikátne miesto na duchovné cvičenia či obnovy, ale aj na kresťanské, vzdelávacie či spoločenské podujatia. Hnutie Kresťan na vidieku sa bude usilovať využiť všetky tieto príležitosti a hľadať účinné nástroje na ich využitie, ako aj inšpirovať všetkých ľudí k hľadaniu a využívaniu duchovného potenciálu vidieka.

Nezabúdajme, že aj sám Ježiš Kristus pochádzal z vidieka, z dedinky Nazaret, kde žil približne 30 rokov. Evanjelium spomína Ježišovo putovanie naprieč dedinami a opisuje mnohé udalosti, ktoré sa stali na vidieku. Najviac rezonuje skutočnosť, že práve v dedinách sa zvesť o ňom rýchlo šírila. V protiklade k tomu, v meste Jeruzaleme ho odsúdili na ukrižovanie a nik sa k nemu neprihlásil, akoby ho nik nepoznal. Na druhej strane, v jeho rodnej dedine, v Nazarete, nedokázali uveriť, že Ježiš je väčší, než za akého ho pokladajú. A zas v meste Kafarnaum, plnom rozličných kultúr a vierovyznaní, nachádza vieru, akú „nenašiel ani v Izraeli“.

Familiárnosť verzus anonymita, ale aj rigídnosť a uzavretosť verzus prekvapivé otvorenie sa niečomu novému, viere. Aj toto sú charakteristiky vidieka a miest nielen za Ježišových čias, ale aj za našich.

Budujme spoločenstvo!

Leave a comment

Taký plot aj gádžo závidí!

Dňa 6. októbra sa uskutočnilo slávnostné zahájenie hrušovského projektu RómaStrom, ktorého cieľom bolo angažovať Rómov v starostlivosti o svoje okolie. Slávnosti sa zúčastnili Rómovia z miestnej osady ako i majoritní obyvatelia obce Hrušov, hlavný program tvoril koncert rómskej kapely Opral z Čičavy (okres VT) a predstavenie projektu RómaStrom. O občerstvenie a kapustnicu sa postarali Rómovia. Do projektu boli zapojení aj dobrovoľníci z iniciatívy Kresťan na vidieku, Tomáš a Miriam Kuzárovci, a koordinátorka projektu Ivana Németová.

Hlavnou myšlienkou projektu bolo zveľadiť malú rómsku osadu Kopanička terénnymi úpravami, vyčistením okolia výsadbou zelene v súlade s princípmi permakultúry. Samotnú realizáciu sprevádzalo veľa nadšenia zo strany Rómov: detí i dospelých. „Počas realizácie nebolo najdôležitejšie držať sa návrhu, ktorý vznikol po spoločných komunitných plánovaniach, ale najväčší zmysel malo, že si to Rómovia robili sami a podľa svojho gusta. Okolie osady, ktoré dosiaľ bolo skládkou a o ktoré sa nikto nestaral, sa zrazu stalo predmetom ich záujmu a pracovali na jeho zveľaďovaní,“ opisuje dôležité momenty spoločnej brigády koordinátorka Ivana Németová. „Pekným príkladom je plôtik okolo vzniknutého posedenia, ktorý som nechala v ich réžii. Rómovia sa do jeho dizajnovania tak zažrali, že ho ešte potme skladali a svietili si mobilmi. Nestačil im však obyčajný, a tak si laty povyrezávali do špica. Výsledok bol taký, že hrdo hovorili: ‚Taký plot ani gádžo nemá!‘“

Skrášlené bolo aj prostredie kríža, kde sa vysadila lipa a alej z ovocných stromov. Nevzhľadný a strmý svah sa sterasoval a vysadil nenáročnými jedlými krami: muchovníkmi, aróniami, lieskami a zemolezmi kamčatskými, s cieľom podporiť sebestačnosť Rómov. Výsadba a skrášlenie okolia, ktoré bolo doteraz málo podnetné, má veľký zmysel najmä pre deti. Tie sa najviac zapálili: kopali, vysádzali, polievali a takmer sa bili o prácu. „Pre deti je veľmi dôležité, aby sa od útleho veku učili pracovným návykom a získavali vzťah k životnému prostrediu. Tvorivými aktivitami sa učili rozlišovať krásne od škaredého, dobré a zdravé od nekultúrneho,“ dodáva Ivana Németová.

Realizácii projektu predchádzala ročná terénna sociálna práca, komunitné plánovania a práca s deťmi. Výsledkom je nielen skultúrnené prostredie, ale najmä Rómovia scitlivení na stav svojho okolia a vzdelaní v starostlivosti o zeleň. Na realizácii projektu sa podieľala Škola permakultúry (OZ STRUK) v spolupráci s obcou Hrušov, Miriam a Tomáš Kuzárovci z platformy Kresťan na vidieku, farmár a včelár Marek Brunovský, odborník na výsadbu stromov Róbert Jankovich, etnológ Tomáš Hruštič z Ústavu etnológie SAV, permakultúrna dizajnérka Patricia Pavlovská a mentorka práce s Rómami Ivana Németová.

Projekt RómaStrom bol realizovaný s podporou Nadácie Ekopolis a spoločnosti Slovnaft a.s., v rámci programu Zelené oázy.

Leave a comment