Posted by Všetkým bratom a sestrám, veriacim i neveriacim, túži byť hnutie Kresťan na vidieku nablízku a poskytovať možnosti na hľadanie i nachádzanie „vzácnej perly Božieho kráľovstva“, toho „jediného, čo je potrebné“ (Lk 10, 42).
Ruža sa rozvíja a rastie. Keď sa nerozvíja, hynie. Rast je jedným zo základných prejavov života. Podobne je to aj s duchovným životom. Keď sa nerozvíja, stáva sa len rigídnym dodržiavaním náboženských pravidiel, bez vitálneho vzťahu so Stvoriteľom všetkého života, s ľuďmi a so všetkým, čo je stvorené, s prírodou.
Jedným z cieľov iniciatívy Kresťan na vidieku je rozvoj duchovného života najmä vo vidieckych farnostiach. Tie sú často uniformné v porovnaní s mestskými farnosťami (jedna farnosť/filiálka, jeden kňaz, stála komunita veriacich bez nových členov či zmien) a s obmedzenými duchovnými, vzdelávacími či kultúrnymi možnosťami (menej sv. omší počas týždňa, menej príležitostí na vzdelávanie sa v náuke viery a pod.). Navyše, nielen veriaci na vidieku sa môžu cítiť duchovne či spoločensky opustení, ale podobne situáciu prežívajú i niektorí kňazi pôsobiaci na vidieku. Súčasťou vidieka sú aj rodinné farmy či ľudia žijúci na lazoch, ktorí sa rozhodli vydávať svedectvo namáhavej, no krásnej práce v súlade s prírodou a Stvoriteľom. Tí sú v dôsledku neustálej starostlivosti o hospodárstvo niekedy spoločensky izolovaní a majú obmedzené možnosti byť aktívnou súčasťou kresťanského spoločenstva. Netreba zabúdať na všetkých, ktorí – či už bývajú na vidieku alebo v meste, či sú kresťania alebo nie – túžia po slobodnejšom a jednoduchšom živote, ktorí túžia bývať vo vlastnom príbytku v blízkosti prírody, ktorí sa túžia živiť prácou vlastných rúk, pestovať, chovať, či inak zveľaďovať svoje bezprostredné okolie, či na tých, ktorí túžia mať aspoň zdravé a kvalitné potraviny, pestované či chované v dôstojných a fair-trade podmienkach, neškodiac našej matke Zemi. Základom túžby všetkých týchto ľudí je túžba Boha po užšom spojení sa s Ním, a to aj cez obnovenú lásku k prírode, k bratom na celom svete i k sebe samým. Lebo láska k ľuďom, zvlášť k tým najslabším, a láska k matke Zemi spolu neoddeliteľne súvisia.
Značnú časť populácie na slovenskom vidieku tvoria Rómovia (napríklad v okrese Kežmarok žije na vidieku až 51 % Rómov, priemerne tvorí slovenský vidiek 36,1 % Rómov), čo predstavuje nielen výraznú misijnú príležitosť pre kresťanov, ale aj ponuku nechať sa evanjelizovať Rómami, keďže vo viacerých okresoch na východe Slovenska pôsobí Gréckokatolícka rómska misia, ktorej členmi sú aj mnohí obrátení Rómovia ohlasujúci radostnú zvesť o vykúpení.
Napriek niektorým súčasným nedostatkom má vidiek úžasný potenciál na rozvíjanie duchovného života. Na vidieku je výrazne tichšie prostredie, menej hektiky, viac generácií žije vo väčšej blízkosti, ľudia sa viac poznajú a nie sú anonymní – to všetko napomáha kresťanskej láske a vzťahu s Bohom a ľuďmi. Ľudia na vidieku sú tiež v užšom kontakte s prírodou, ktorá vedie k chvále Stvoriteľa (porov. Pieseň brata Slnka, Laudato si – Buď pochválený, môj Pane), majú viac možností na pestovanie či chov, a teda aj na chránenie si zeme a jej zveľaďovanie, podľa prvotného úmyslu Stvoriteľa (Gn 1, 28-30).
Na vidieku sa nachádzajú i viaceré slovenské kláštory, napríklad benediktínsky kláštor na Sampore, karmelitánsky kláštor v Lorinčíku i mnohé iné, ktoré môžu byť duchovným žriedlom i inšpiráciou pre vidiek. V mníšskej tradícii je príroda dôležitým prvkom stretnutia človeka so svojím Stvoriteľom.
Krásne, tiché, človekom neznečistené prostredie prírody poskytuje unikátne miesto na duchovné cvičenia či obnovy, ale aj na kresťanské, vzdelávacie či spoločenské podujatia. Hnutie Kresťan na vidieku sa bude usilovať využiť všetky tieto príležitosti a hľadať účinné nástroje na ich využitie, ako aj inšpirovať všetkých ľudí k hľadaniu a využívaniu duchovného potenciálu vidieka.
Nezabúdajme, že aj sám Ježiš Kristus pochádzal z vidieka, z dedinky Nazaret, kde žil približne 30 rokov. Evanjelium spomína Ježišovo putovanie naprieč dedinami a opisuje mnohé udalosti, ktoré sa stali na vidieku. Najviac rezonuje skutočnosť, že práve v dedinách sa zvesť o ňom rýchlo šírila. V protiklade k tomu, v meste Jeruzaleme ho odsúdili na ukrižovanie a nik sa k nemu neprihlásil, akoby ho nik nepoznal. Na druhej strane, v jeho rodnej dedine, v Nazarete, nedokázali uveriť, že Ježiš je väčší, než za akého ho pokladajú. A zas v meste Kafarnaum, plnom rozličných kultúr a vierovyznaní, nachádza vieru, akú „nenašiel ani v Izraeli“.
Familiárnosť verzus anonymita, ale aj rigídnosť a uzavretosť verzus prekvapivé otvorenie sa niečomu novému, viere. Aj toto sú charakteristiky vidieka a miest nielen za Ježišových čias, ale aj za našich.
